Reč

Pred piatimi rokmi sa nám s manželom narodila dcéra a obaja sme zažili doslova kultúrny šok. V tom období sme boli ešte párty ľudia, ale zrazu sme sa ocitli mimo všetkého diania a ťažko sme to niesli. Obaja pochádzame zo Slovenska a tu v Prahe nemáme starých rodičov ani žiadnu pomoc.

V tom období fungovalo pre rodičov s deťmi len veľmi málo priestorov, kde sa dal tráviť čas. Jedno z nich bolo baby kino v kine Aero a BIO OKO, kde bývajú doposiaľ dopoludnajšie premietania aj pre rodičov s deťmi. Ako matka vtedy ročného dieťaťa som tak videla napríklad film Parazit, v závere ktorého som si vychutnávala krvavý masaker. Druhým očkom som v prítmí kina sledovala našu dcéru, ktorá sa práve učila chodiť.

Ak by som toto obdobie mala vyabstrahovať do jedného slova, bola by to osamelosť. Nielen preto, že som sa prvýkrát ocitla v role matky, ale aj preto, že som sa ocitla v izolácií. Covid toto moje prežívanie ešte umocnil.

Musela som to všetko zo seba dostať von a tak som pri kočikovaní a túlaní sa mestom začala vymýšľať krátke básničky. Predtým som písala prózu, ale na tú už veľmi nebol čas. Keďže som sa nudila a cítila sa osamelá, začala som tieto básničky nahrávať na Instagram. Potrebovala som sa nejak spojiť s ostatnými ľuďmi a zdieľať. Po čase mali asi tieto polobásničky a polorapy odozvu, pretože ma ľudia začali volať na vystúpenia a vrhlo ma to do úplne nových vôd. Nebola som zvyknutá vystupovať pred publikom, nieto ešte zdieľať naživo vlastné pocity. Dni pred vystúpeniami som zažívala šialenú trému a nechápala som, čo to vlastne robím. Ale nedalo sa prestať a zrazu sa z osobnej terapie a zábavy stal kultúrny program. 

Vďaka nemu som začala chodiť von. Stala som sa na chvíľu súčasťou slovenskej slam poetry scény, vymyslela texty k trackom a dva roky na to mi vyšli tieto básne ako Rapíky mladej matere.

Toto obdobie definovala snaha o únik z roly matky a nezamýšľaným vedľajším produktom celej snahy bolo vlastne umenie.

Počas druhej materskej dovolenky som niektoré z nich zhudobnila a začala som s nimi vystupovať. Zistila som, že je to väčšia zábava. Po čase som si uvedomila, že na vystúpeniach chýba kohorta ľudí, ktorí by sa mohli s textami stotožniť najviac - rodičia.

Začala som rozmýšľať nad tým, ako na vystúpenia dostať aj ich a dopriať im niečo ako kultúrny zážitok a pocit, že môžu ísť von. A tak som túto jar začala organizovať svoje mini koncerty a čítačky, ktoré som sa snažila robiť na miestach, kam by mohli prísť aj deti a v skorších časoch, ešte pred tým, ako začne kolotoč varenia a uspávačiek. Zároveň to bola aj zámienka stretnúť sa s kamošmi, ktorých som dlho nevidela. Nikdy predtým som nič také nerobila a bol to trochu chaos. O deti sa na mieste nemal kto postarať, a tak sa vlastne stali súčasťou programu –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ pokrikovali do pesničiek a tancovali okolo mňa. Niekedy sa súčasťou koncertu stala aj naša dcéra, ktorá so mnou stála na pódiu a odspievala väčšinu repertoáru. 

Takto som vystúpila v Brne, Bratislave, Prešove, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a napokon som rozmýšľala, kde niečo podobné spraviť tu v Prahe. Všimla som si, že v Studio Alta robia už dlhší čas vystúpenia s označením parent friendly a registrovala som ich aktivity týmto smerom. Napísala som Marike Smrekovej, či by som u nich mohla zahrať a zrazu som sa ocitla na tomto sympóziu. 

Ďakujem Studiu Alta za túto iniciatívu, PFC je budúcnosť. Ďakujem <3