Bahno na bagandži
Už od svojich tínedžerských liet ma strašne upokojujú a zároveň dráždia filmy, ktorých dej sa odohráva na amerických suburbiách. Toto prostredie ma fatálne fascinuje a veľmi mi niečo pripomína, akoby som v takom niečom už niekedy žila, alebo tak. Ale skôr je tu asi príťažlivá práve tá ťaživá atmosféra, ktorá je tak trochu podobná atmosfére starého slovenského vidieka, dajme tomu 18.-19. storočia, kde sa diali podobné temnosti a hnusaciny, o ktorých sa vedelo a zároveň nevedelo – tajné zabíjanie novorodencov (v niektorých dedinách sa napríklad topili v močiari, rozprávala profesorka Botiková), obesenci v stodolách, znetvorení a zatajovaní členovia rodín zavretí v šopách, znásilnenia and shit.
Posledné dni venujem práve týmto filmom a mám z nich dosť nepríjemný pocit. Tak reku, idem sa ja romanticky prejsť, po klasickej trase, okolo jazera, teda priehrady, ale my to tu voláme jazero. Nech prídem na iné myšlienky. Počúvala som si Zlokot, ruky vo vrekách a uškŕňala som sa na anglickej výslovnosti spojenia „Ranný adRenalín“ v Nikotíne. Stretla som starého uja medzi stromami a trochu som aj skúšala ľad na hladine, ale ďalej som sa neodvážila.
Dokráčala som až na rázcestie, jedna cesta sa skláňala dolu, do pekelného údolia osvetleného zapadajúcim slnkom (Prievidza), druhá, asfaltka, ale masívne zaprášená stúpala smerom hore. Voľba bola jasná kopasná, vybrala som sa po prašnej, pretože mi trochu pripomínala americké diaľnice dakde v Idahu a šlapať do PéDéčka len tak bez príčiny sa mi zdalo zbytočné. Všade voňali poorané hrudy, reku, aj si teda dačo pofotím. Nech mám pamiatečku na tento krásny voľný deň.
Mobil sa mi vyšmykol a padol. Padol presne ako aj pred dvoma rokmi, za Tescom na Kamennom, lež tentokrát nie do kanála, iba predkom rovno na asfalt. Ale škoda bola napáchaná aj tak. Zočím dopukanú pavučinu na displeji, reku, oprobujem, či aspoň funguje. Šmýkala som prstom po povrchu, ale do bruška na ukazováku sa mi len pozapichovali mikriatúrne čriepky a začala mi tiecť krv. Snažila som sa tie čriepky povyberať, ale nešlo to (trochu sa mi z nich dostalo aj na jazyk, keď som si chcela vycucnúť krv) a akurát som si zakrvavila všetky prsty. To ma nasralo ešte viac a začala som šúchať prstom po displeji dôraznejšie, až tak, že sa malé pukliny naliali krvou. Ale mobil nič. Len si vyblikoval a vydával zvuky ako sprostý. Teda, boli to normálne zvuky cinknutia esemesky, ale rozčuľovalo ma, že si ju nemôžem prečítať.
„Kurvaaaaaaaa!“, zaziapala som. Nikto tam totiž nebol a trochu sa mi uľavilo.
Hodila som mobil do vrecka, reku, budem pokračovať v ceste, nebudem si ja kaziť túto romantickú prechádzku nejakými materialistickými nešvármi. Dokráčala som k svojmu stromu. Vyliepala som sa naň a pozerala do diaľky. Hore však strašne fúkalo, tak som asi po minúte zišla dole, reku, idem ja teda domov, začína sa pomaly stmievať. Vykročila som, ale chodník, ktorý tam vždy bol, tam už nebol. Nejaká družstevnícka mašina ho asi ešte na jeseň rozorala, alebo čo.
„Kurvaaaaaa!“, zaziapala som. Z kríka vybehli tri srny a mňa skoro porazilo od ľaku.
Vracať sa mi nechcelo, tak som veru ja vykročila do toho poľa, do toho zabahneného obrovského poľa a plahočila som sa cez to pole, bagadže až nad členky zaborené, šmýkalo sa mi ako fras, bahno vyšplechovalo a zasralo mi zozadu celé gate.
A takto som sa ja je*ala cez to rozorané slizké hnedé pole asi pol hodinu, až mi to prišlo smiešne a začala som sa rehotať ako pominutá, veď tam nikto nebol, tak reku čo, aspoň sa mi odľahčí trochu svet. Pomaly som sa brodila dopredu a smiala som sa ako taký chudák a nemohla som prestať, až kým som neprišla k prvému domku, zablatená a zničená, lebo to nie je len tak, brodiť sa po rozoranom poli. Bagandža sa mi zaborila do jarku s trochou skalenej vody a keď sa vynorila, bolo na nej spolu so zemou prilepené ucho. Normálne ľavé ľudské ucho. Odlepila som ho od bagandže, trochu očistila, zabalila do vreckovky a hodila do vrecka k rozbitému mobilu.
Pred prvým domkom som si vytrela bagandže do polozamrznutého snehu, ale na podrážke mi aj tak zostala hrubá vrstva zeminy, tak som pomaly šuchtala cez celú dedinu domov. Chlapi stojaci pred krčmou na mňa pozerali, trochu sa pochechtávali a ja tiež.
Slnko zapadlo, reku, dobre, že som sa ja plahočila práve cez to pole, inak by som došla úplne za tmy. Doma som vo vani osprchovala bagandže, z vrecka vybalila mobil aj ucho a mám ich vystavené na parapete. Bol to dobrý deň.
Posledné dni venujem práve týmto filmom a mám z nich dosť nepríjemný pocit. Tak reku, idem sa ja romanticky prejsť, po klasickej trase, okolo jazera, teda priehrady, ale my to tu voláme jazero. Nech prídem na iné myšlienky. Počúvala som si Zlokot, ruky vo vrekách a uškŕňala som sa na anglickej výslovnosti spojenia „Ranný adRenalín“ v Nikotíne. Stretla som starého uja medzi stromami a trochu som aj skúšala ľad na hladine, ale ďalej som sa neodvážila.
Dokráčala som až na rázcestie, jedna cesta sa skláňala dolu, do pekelného údolia osvetleného zapadajúcim slnkom (Prievidza), druhá, asfaltka, ale masívne zaprášená stúpala smerom hore. Voľba bola jasná kopasná, vybrala som sa po prašnej, pretože mi trochu pripomínala americké diaľnice dakde v Idahu a šlapať do PéDéčka len tak bez príčiny sa mi zdalo zbytočné. Všade voňali poorané hrudy, reku, aj si teda dačo pofotím. Nech mám pamiatečku na tento krásny voľný deň.
Mobil sa mi vyšmykol a padol. Padol presne ako aj pred dvoma rokmi, za Tescom na Kamennom, lež tentokrát nie do kanála, iba predkom rovno na asfalt. Ale škoda bola napáchaná aj tak. Zočím dopukanú pavučinu na displeji, reku, oprobujem, či aspoň funguje. Šmýkala som prstom po povrchu, ale do bruška na ukazováku sa mi len pozapichovali mikriatúrne čriepky a začala mi tiecť krv. Snažila som sa tie čriepky povyberať, ale nešlo to (trochu sa mi z nich dostalo aj na jazyk, keď som si chcela vycucnúť krv) a akurát som si zakrvavila všetky prsty. To ma nasralo ešte viac a začala som šúchať prstom po displeji dôraznejšie, až tak, že sa malé pukliny naliali krvou. Ale mobil nič. Len si vyblikoval a vydával zvuky ako sprostý. Teda, boli to normálne zvuky cinknutia esemesky, ale rozčuľovalo ma, že si ju nemôžem prečítať.
„Kurvaaaaaaaa!“, zaziapala som. Nikto tam totiž nebol a trochu sa mi uľavilo.
Hodila som mobil do vrecka, reku, budem pokračovať v ceste, nebudem si ja kaziť túto romantickú prechádzku nejakými materialistickými nešvármi. Dokráčala som k svojmu stromu. Vyliepala som sa naň a pozerala do diaľky. Hore však strašne fúkalo, tak som asi po minúte zišla dole, reku, idem ja teda domov, začína sa pomaly stmievať. Vykročila som, ale chodník, ktorý tam vždy bol, tam už nebol. Nejaká družstevnícka mašina ho asi ešte na jeseň rozorala, alebo čo.
„Kurvaaaaaa!“, zaziapala som. Z kríka vybehli tri srny a mňa skoro porazilo od ľaku.
Vracať sa mi nechcelo, tak som veru ja vykročila do toho poľa, do toho zabahneného obrovského poľa a plahočila som sa cez to pole, bagadže až nad členky zaborené, šmýkalo sa mi ako fras, bahno vyšplechovalo a zasralo mi zozadu celé gate.
A takto som sa ja je*ala cez to rozorané slizké hnedé pole asi pol hodinu, až mi to prišlo smiešne a začala som sa rehotať ako pominutá, veď tam nikto nebol, tak reku čo, aspoň sa mi odľahčí trochu svet. Pomaly som sa brodila dopredu a smiala som sa ako taký chudák a nemohla som prestať, až kým som neprišla k prvému domku, zablatená a zničená, lebo to nie je len tak, brodiť sa po rozoranom poli. Bagandža sa mi zaborila do jarku s trochou skalenej vody a keď sa vynorila, bolo na nej spolu so zemou prilepené ucho. Normálne ľavé ľudské ucho. Odlepila som ho od bagandže, trochu očistila, zabalila do vreckovky a hodila do vrecka k rozbitému mobilu.
Pred prvým domkom som si vytrela bagandže do polozamrznutého snehu, ale na podrážke mi aj tak zostala hrubá vrstva zeminy, tak som pomaly šuchtala cez celú dedinu domov. Chlapi stojaci pred krčmou na mňa pozerali, trochu sa pochechtávali a ja tiež.
Slnko zapadlo, reku, dobre, že som sa ja plahočila práve cez to pole, inak by som došla úplne za tmy. Doma som vo vani osprchovala bagandže, z vrecka vybalila mobil aj ucho a mám ich vystavené na parapete. Bol to dobrý deň.
Komentáre
Zverejnenie komentára