Filharmónia
Faunovi k narodkám.
Sedíme vo filharmónii. Zlatý klinec programu – Dvořákov koncert pre violončelo a orchester. Prvý huslista sa s vejúcimi chlopňami na fraku donesie ako pyšný kohút a teatrálne sa ukláňa. Po ňom a dirigentovi prichádza geniálny japonský sólista a zasadne si pred ostatných členov telesa na vyvýšenú drevenú vecičku, ktorá vyzerá ako časť zo švédskej debny/bedny. Chvíľu šteluje nástroj a hľadá správnu dierku, do ktorej by zabodol ihlu na spodku čela. Zavrie oči, bude hrať spamäti.
Orchester začína ako prvý, geniálny japonský violončelista sa zhlboka nadýchne a asi po štyroch minútach spustí dramatiše sólo. Hmýrim sa na stoličke, lebo sólista dostáva akýsi záchvat, nejaký hudobný záchvat génia, alebo tak a je to dosť awkward. Pomedzi tóny sa prudko a zhlboka nadychuje a fučí, až mu odlietajú sliny do tvárí ľudí v prvých radoch, ktorí sa tvária, že sa nič nedeje, metá precítene hlavou, sem-tam hodí na dirigenta extatický výraz. Nedá sa to ignorovať a nehorázne ma to vyrušuje, preto radšej upriamim pozornosť na zadné rady orchestra, na ostatné violončelá po pravej strane.
Zaujme ma žena, ktorá má trochu orientálne črty, ale výraz ako z kameňa, niekedy sa zamračí a vlasy má natuho stiahnuté do uzla. Za ňou sedí v poslednom rade sám ako prst ošumelý čelista s motýlikom nakrivo a obrovskými kruhmi pod očami. Geniálny japonský violončelista pritvrdzuje, pomedzi pauzy si čiernou vreckovkou pretiera ústa spolu so spoteným čelom a keď spustí, tak fučí, prská a znova fučí.
Jeho hra je asi technicky dokonalá, neviem, nevyznám sa, v brožúre píšu, že hrá od troch rokov a zvíťazil v šriliónoch súťažiach. Ale nemôžem sa ubrániť sentimientu, že tomu chýba duša, taká tá európska, trpiteľská, nostalgická, alebo čo. Uprene teda pozorujem tých dvoch v zadných radoch a sledujem ich hru. Ošumelý muž vzadu je síce ostatnými nekontrolovaný a divákmi nepozorovaný, ale je vidieť, že je uvoľnený a koncert si užíva. Žena zasa vyzerá strašne prísne a sústredene.
V 18. minúte koncertu sa čosi stane. Prísnej žene sa na tvári nečakane zaleskne slza a pomaly jej steká po líci. Trochu jej krčí bradu a vyzerá, že sa už-už rozplače. Poťahuje nosom aj slákom, nemôže si slzu utrieť, lebo hrá práve dunivý podmaz a pomedzi to prevracia strany s notami.
Oh, my shitness! Tak toto ma úplne dostalo. Hudba je práve v tejto časti prekrásna, strašne dojemná, fakt, a jediné, čo dokážem, je fascinovane pozerať na tú prísnu plačúcu violončelistku a na ošumelého violončelistu v zadnom rade, ako s vervou šmirgľujú so slákmi sem a tam, aby sa sólista rozvášnil ešte viac a vydal zo seba úplne všetko. Skoro som sa tam rozrevala ako malé decko (a cítila som čosi ako smútok za domovinou, aj keď som bola doma, proste, vždy ma to pri Dvořákovi napadne, doesn't matter, 23:20 to isté)*.
Toto je ono, tieto šedé eminencie v zadných radoch, ktoré registrujem, až keď sa lepšie poobzerám a odtrhnem pozornosť od suverénnych a dokonalých sólistov. Eminencie sú stokrát zvukomalebnejšie a ich hlboké tóny znejú síce v pozadí, ale majú dlhší dojmový dojazd. Sólisti vybuchnú, eminencie si zahrmia svoje. Eminencie uvoľňujú poistku, pošlú náboj do komory, ale nevystrelia. Na to sú určení očarujúci druhí.
To ma zaujíma. Zaujíma ma Harrison, nie Lennon. Zdanliví lITtle people, s ktorými v duchu uzatváram tajné spojenectvá, pretože bez nich by to pávie pretŕčanie sa extrovertov aj tak stálo za figu.
Sólista sa klania, ľudia kričia „Bravo!“, tlieskame, až mám mravce na dlaniach. Zachytím pohľad violončelistky, žmurknem na ňu a odchádzam na pivo.
*Naopak, pri Z nového světa si predstavujem, že sedím na koni, pomaľovaná ako princezná Mononoke, pozerám z kopca 35°24'33.5"N 23°34'36.9"E dolu do údolia a rozmýšľam, ako si podmaním celú tú akože nedotknutú zem aj s morom podo mnou. A je to massive.
Sedíme vo filharmónii. Zlatý klinec programu – Dvořákov koncert pre violončelo a orchester. Prvý huslista sa s vejúcimi chlopňami na fraku donesie ako pyšný kohút a teatrálne sa ukláňa. Po ňom a dirigentovi prichádza geniálny japonský sólista a zasadne si pred ostatných členov telesa na vyvýšenú drevenú vecičku, ktorá vyzerá ako časť zo švédskej debny/bedny. Chvíľu šteluje nástroj a hľadá správnu dierku, do ktorej by zabodol ihlu na spodku čela. Zavrie oči, bude hrať spamäti.
Orchester začína ako prvý, geniálny japonský violončelista sa zhlboka nadýchne a asi po štyroch minútach spustí dramatiše sólo. Hmýrim sa na stoličke, lebo sólista dostáva akýsi záchvat, nejaký hudobný záchvat génia, alebo tak a je to dosť awkward. Pomedzi tóny sa prudko a zhlboka nadychuje a fučí, až mu odlietajú sliny do tvárí ľudí v prvých radoch, ktorí sa tvária, že sa nič nedeje, metá precítene hlavou, sem-tam hodí na dirigenta extatický výraz. Nedá sa to ignorovať a nehorázne ma to vyrušuje, preto radšej upriamim pozornosť na zadné rady orchestra, na ostatné violončelá po pravej strane.
Zaujme ma žena, ktorá má trochu orientálne črty, ale výraz ako z kameňa, niekedy sa zamračí a vlasy má natuho stiahnuté do uzla. Za ňou sedí v poslednom rade sám ako prst ošumelý čelista s motýlikom nakrivo a obrovskými kruhmi pod očami. Geniálny japonský violončelista pritvrdzuje, pomedzi pauzy si čiernou vreckovkou pretiera ústa spolu so spoteným čelom a keď spustí, tak fučí, prská a znova fučí.
Jeho hra je asi technicky dokonalá, neviem, nevyznám sa, v brožúre píšu, že hrá od troch rokov a zvíťazil v šriliónoch súťažiach. Ale nemôžem sa ubrániť sentimientu, že tomu chýba duša, taká tá európska, trpiteľská, nostalgická, alebo čo. Uprene teda pozorujem tých dvoch v zadných radoch a sledujem ich hru. Ošumelý muž vzadu je síce ostatnými nekontrolovaný a divákmi nepozorovaný, ale je vidieť, že je uvoľnený a koncert si užíva. Žena zasa vyzerá strašne prísne a sústredene.
V 18. minúte koncertu sa čosi stane. Prísnej žene sa na tvári nečakane zaleskne slza a pomaly jej steká po líci. Trochu jej krčí bradu a vyzerá, že sa už-už rozplače. Poťahuje nosom aj slákom, nemôže si slzu utrieť, lebo hrá práve dunivý podmaz a pomedzi to prevracia strany s notami.
Oh, my shitness! Tak toto ma úplne dostalo. Hudba je práve v tejto časti prekrásna, strašne dojemná, fakt, a jediné, čo dokážem, je fascinovane pozerať na tú prísnu plačúcu violončelistku a na ošumelého violončelistu v zadnom rade, ako s vervou šmirgľujú so slákmi sem a tam, aby sa sólista rozvášnil ešte viac a vydal zo seba úplne všetko. Skoro som sa tam rozrevala ako malé decko (a cítila som čosi ako smútok za domovinou, aj keď som bola doma, proste, vždy ma to pri Dvořákovi napadne, doesn't matter, 23:20 to isté)*.
Toto je ono, tieto šedé eminencie v zadných radoch, ktoré registrujem, až keď sa lepšie poobzerám a odtrhnem pozornosť od suverénnych a dokonalých sólistov. Eminencie sú stokrát zvukomalebnejšie a ich hlboké tóny znejú síce v pozadí, ale majú dlhší dojmový dojazd. Sólisti vybuchnú, eminencie si zahrmia svoje. Eminencie uvoľňujú poistku, pošlú náboj do komory, ale nevystrelia. Na to sú určení očarujúci druhí.
To ma zaujíma. Zaujíma ma Harrison, nie Lennon. Zdanliví lITtle people, s ktorými v duchu uzatváram tajné spojenectvá, pretože bez nich by to pávie pretŕčanie sa extrovertov aj tak stálo za figu.
Sólista sa klania, ľudia kričia „Bravo!“, tlieskame, až mám mravce na dlaniach. Zachytím pohľad violončelistky, žmurknem na ňu a odchádzam na pivo.
*Naopak, pri Z nového světa si predstavujem, že sedím na koni, pomaľovaná ako princezná Mononoke, pozerám z kopca 35°24'33.5"N 23°34'36.9"E dolu do údolia a rozmýšľam, ako si podmaním celú tú akože nedotknutú zem aj s morom podo mnou. A je to massive.
Komentáre
Zverejnenie komentára