Deti

“Vstávaj, Dorota.” 

Vždy, keď ma nazve Dorotou viem, že je nahnevaná. Nevadí, prečkám deň, večer prídem, postavím sa skrúšene do kuchynských dverí a ospravedlním sa. Nebudem síce vedieť za čo, asi za všetko, aj za to, čo som neurobila, ale spravím to a bude pokoj. Aspoň na pár dní, kým nevyskočí čosi ďalšie. A keď mi začne dávať dvadsaťminútovú kázeň, budem hypnotizovať starý červený budík na polici vedľa voskovky, aby som náhodou nevybuchla od smiechu. Potom si pôjdem ľahnúť a potajomky svietiť do knihy červenou blikačkou na bicykel, aby popod dvere detskej nepresvitalo svetlo na chodbu.

„Vstávaj, nebudem ti to trikrát hovoriť,“ odhrnie tmavohnedý záves.

Čaká ma ďalšia hrozná sobota. V sobotu sme všetci doma. 

„Mami, bolí ma hlava. Asi som chorá.”

„To nemyslíš vážne!“

„Asi mám aj teplotu. Nevládzem dnes vysávať, prepáč.”

Vyskúša mi studené čelo. 

„Tak dobre, ostaň v posteli.”

Dvere sa zabuchnú a zrazu mám detskú izbu len pre seba. Hurá. Darebáctvo sa podarilo, konečne si môžem čítať.

...

Sedím vedľa bazéna a zasa som sa nenamazala opaľovacím krémom. Je mi to jedno, slnko tak rozpaľuje vzduch, že farbu svojej kože aj tak neviem rozoznať. Je proste biela, zostane navždy biela. Do pupku mi stiekla kvapka potu a naplnila ho ako jazierko. Je absolútne ticho, počuť len nejaký hmyz. Zazvoní mobil.

„Čau, Dors.”

„Ahoj, bráško.”

„Starká dnes zomrela. Asi ju zničili tie horúčavy.”

„Čo?” 

Neviem, čo mám povedať.

„V sobotu bude pohreb. Kedy prídeš?”

„Ešte neviem, dám vedieť.”

„Okej, drž sa, čau.”

Schovám mobil pod uterák.

V sobotu. Dokelu. 

...

Vyrážam skoro ráno starým rozheganým autobusom. Mám masívne kruhy pod očami, tancovali sme až do vítania slnka. Na cintorín prichádzam len tak-tak, Dom smútku je už plný dedinčanov a mňa usádzajú do prvej lavice. Rodina vpredu, už sú tam všetci. Neviem, čo povedať a ako sa tváriť. Som zvnútra meravá ako taká zaseklina. Starká mala skoro deväťdesiat. Už jej je dobre. Mala som ju rada, aj keď ma prekliala. Vďaka tomu viem, že keď sa stane niečo zlé, spôsobila som to ja. Som prekliata čarodejnica.  

...

Mamka zabuchla dvere na detskej. Je jasné, že mi moju báchorku o chorobe nezhltla, ale je mi to fuk. Vyťahujem spoza postele z tajnej skrýše Stephena Kinga a pokračujem na strane so somárskym uchom. Zdola začujem krik a zvuk vysávača. Trvá asi dvadsať minút, potom zasa krik, furt tu je len krik.

„Ty hajzel, ty hnusný hajzel!”

„Tvoja hlava je hajzel!”

„Hahahaha!” 

Zabuchnem knihu, navlečiem si rifle a biele tričko a vybehnem z izby. Stoja dole na chodbe a ručia na seba ako malé hlúpe deti, rovno pred veľkým zrkadlom. Ich odrazy po nich všetko opakujú.

„Prestaňte! Chcem si čítať, tak prestaňte!”

Stojím tam, vo výklenku, vedľa sochy sadrovej Panny Márie ako na nejakej kazateľnici a chvíľu ešte vykrikujem, nech prestanú. Jasné, že ma majú úplne na háku. Striedame sa, raz ziape mamka, raz oco, raz ja, vyzeráme ako nejaký šibnutý chór nasratých archanjelov. Chvíľu ešte prosíkam, nech prestanú, ale potom to už nevydržím a z celej sily buchnem päsťou po drevenom zábradlí. Bežím dole po točitých schodoch a v hrubých ponožkách sa mi strašne šmýka. Prekĺznem pomedzi tie spupné deti do kuchyne, otvorím chladničku, beriem štanglu klobásy a vybehnem na dvor. Tresknem dverami z plnej sily tak, že zarinčí aj mosadzné klopadlo. Tak, nech to len počujú.  

Švihnem okom do starkej okna s guľatými červenými muškátmi v dome oproti. Záclona sa pohla. Pche, myslí si, že to nevidím. Že nevidím, ako furt špehuje vždy, keď buchnú naše dvere. Niekedy si z nej robím naschvál srandu, akože otvorím vráta na bráne, tak, nech riadne zaškrípu, potom sa schovám za roh a sledujem, ako starká vyjde pred dvere a cez škáru na poštu vyzerá na ulicu. Tisnem si dlaň na ústa, aby som nevyprskla od smiechu. Vždy sa dá nachytať. 

Aj teraz. Chce sa ti špehovať? Cvak, štrng, vŕŕŕŕzg, šmyk za roh. Starká vychádza a mňa premôže vzrušenie, je to trochu strach a trochu možno aj radosť z toho, že ma odhalí. V diaľke počuť, ako sused píli drevo na cirkulárke, chýba mu posledný článok prstenníka na ľavej ruke. Starká pozrie do škáry, v zákrute prefrčí kamión, obzerá sa, div si do škáry neprepchá celú hlavu, ale na ulici nikoho nevidí a mňa ide rozdrapiť. Starká to vzdá a pomaly sa šuchce späť. Zrazu zastane. Zbadala ma? Nie, asi len začula krik z nášho domu. Poobzerá sa a začne sa zakrádať k našim schodom. Ledva-ledva po nich výjde a priloží ucho na hrubé drevené dvere. Kvetovaná šatka na hlave sa jej chveje zvedavosťou. Načúva, ako sa hádajú tie deti. Tak ty budeš špehovať? Nenápadne opustím svoju skrýšu a potichu sa preplížim poza jej chrbát. Čakám na tú správnu chvíľu. Vždy, keď sa neviem rozhodnúť, kedy konečne niečo urobiť, začnem odrátavať od desať ... sedem ... päť ... dva ... jeden a pol ... pol ... nula.

„BU!“ zrúknem jej rovno za krivým chrbtom.

Starkú mykne od ľaku.

„A čo toto je?!“ vykríkne, ale mňa už niet. Prefrnknem okolo miešačky, zdvihnem železnú závoru na dverách šopy, trochu si odriem lakeť o sekačku na burgyňu a vybehnem po drevenom rebríku hore na povalu. Váľajú sa tam haldy sena z tohto aj minulého roka. Vydriapem sa hore, kde je ho najviac, mäkká kopa ma zhltne ako vata a zrazu na mňa nikto nemá dosah. To je moja skrýš. Otvorím knihu, čítam ďalej, a popritom pomaly schrúmem celú klobásu. Zosušené seno ma nepríjemne pichá do chrbta a začína ma svrbieť nos. Prečítam asi jednu stranu, ale nemôžem sa sústrediť, cez škáru na stene presvitá pás slnka, v ktorom sa víri hustý prach. Pomrvím sa vo svojom ležovisku, ale seno ma pichá tak, že sa to už ďalej nedá zniesť. 

„Dorotáááá, Dorotáááá!!!!!“

Boha, nikde nemám pokoj. Chvíľu vyčkávam a keď je ticho, skočím do sena, zoškriabem po rebríku a zašijem sa do starej garáže vedľa humna. Auto chýba, už sú v nej len obrovské vrecia plné zrna, na ktoré sa chodia pásť myši, sklenená vata, nejaké haraburdie a obrovská drevená truhlica, na ktorú už každý dávno zabudol. Chvíľu pozorujem tučnú myš vo vreci, už ju ani nepadne predo mnou utiecť. Má ma na háku, ako aj oni. Knižku položím na zapavučinovanú policu a rukami zamastenými od klobásy otvorím ťažké veko truhlice. Sú v nej staré kroje. Veľké modré sukne na robotu, nejaké moľami prežraté farebné vestičky a čierne zástery – fertušky. Navlečiem si na rifle jednu zo sukien a uviažem na mašľu okolo pása. Sedí mi, siaha mi tesne pod kolená. Na ňu priviažem fertuchu a zatočím sa. Sukne doširoka vejú a vyzerám ako krásny modrý makový kvet. V garáži je smrad z myšacích hovien, ale ja sa krútim ako planétka okolo osi a vietor zo sukne smrad rozbíja na normálny vzduch. Od radosti sa zasmejem, ale potom zbadám svoj odraz v skle špinavého okna. Vidím svoju strapatú hlavu a ako mi spod sukne vytŕčajú rifle. Bojím sa dať si ich dole, aby mi nohy nedoštípali mole. Predstavujem si, že som lesná víla. Veru, zahrám sa na silnú a krásnu lesnú vílu, ktorú budú mať rady všetky zvieratá, rastlinky a bude tvarovať oblaky. Založím na lúke oheň a budem ho preskakovať, alebo čo. Ešte to domyslím.

Vybehnem na dvor. Stojí tam oco so sekerou v ruke. 

„To si sa ako dohabala?“

„To je kroj, oci.“

„Daj si to dole.“

„Nedám, je super.“

Stojím tam, oco rúbe drevo a ja nič nehovorím. Berie do rúk malý klátik a štiepi ho na malé kúsky. Má na sebe svoju šedo-zelenú sobotnú flanelku. Postávam pri ňom v moľami rozožratej sukni a znova odrátavam od desať … deväť ...  osem... päť ... dva ... jeden a trištvrte ... pol ... nula.

„Oci, ospravedlň sa jej.”

„A za čo?”

„No, že si zasa prišiel neskoro.“

Ticho.

„Prosím, ospravedlň sa jej.“

Okrúhly klát sa rozpolí.

„Prečo by som sa mal ospravedlniť ja? Ona je na vine, ona ma vymkla!”

„Nooo...“ nemám argument. Neviem, kto je na vine. 

Oco rúbe drevo, na balkóne povievajú vyprané plienky. Cvakne kľučka, dvere sa otvoria a mamka odnáša starkej obed. Schovám sa za múr z tehál a keď mamkina postava zmizne, preletím cez humno do záhrady. V záhrade stoja staré slivky a vytekajú z nich bubliny živice, do ktorých niekedy balzamujem mŕtvy hmyz. Mám ho už plnú škatuľku od zápaliek. Sukňa sa mi otiera okolo riflí a bežím cez celú záhradu k zadnej bránke. Všade šumí vysoká tráva, starký dnes bude kosiť. Skúsim ho prekvapiť. Bežím späť do humna. Na strope sa hojdá na drôtoch upevnená drevená tyč a na nej visia za kovové čepele štyri kosy. Chytím za drevenú rúčku tú najmenšiu a snažím sa ju strhnúť dole. Ledva dočiahnem, ale napokon sa kosa podvolí a vlečiem ju cez celú záhradu naspäť k bránke do vysokej trávy. Tak, idem na to. Ľavou rukou chytím hornú a pravou dolnú rukoväť. Rozoženiem sa a seknem. Kosa sa zaborí do mäkkej guče trávy. Čerta! Špička čepele sa zasekne do zeme a tráva si stojí ďalej, akoby nič. Znova. Snažím sa nejak udržiavať rovnováhu a seknem. Konečne padol prvý rad.

Baví ma steblá trávy najprv trochu postrašiť - poštekliť neostrenou stranou, a potom nečakane skosiť. Ššššš, ššššš, šššššš.

Baví ma to päť minút a vykosím smiešny kostrbatý štvorec. Starký si to hádam všimne a pochváli ma. Humno je strašne ďaleko a nechce sa mi vláčiť kosu späť. Nechávam ju teda opretú o plot a skúšam, či je bránka odomknutá. Nie je, tak sa staviam na špičky a siaham do zhybu medzi kmeňom slivky a najnižším konárom. Pche, starký si myslí, že o tejto skrýši neviem. Hmatám, hmatám, ale kľúč s červenou šnúrkou tam nie je. Nevadí, vyhrniem modrú sukňu, pravou nohou stúpim na kľučku na bránke, rukami sa zadrapím do kovového stĺpu, švihnem ľavou nohou ponad ostnatý drôt a tá pristane na kľučke z druhej strany. Teraz čo? Stojím tam, obkročmo, tesne ponad ostnáč. Dúfam, že sa nešmyknem a drôt ma nerozdrapí na dve polovice. Stojím a neviem, čo spraviť, na ktorú stranu sa prehupnúť.

„Dorotááááá, Dorotááááá!”

Pozriem smerom k humnu. Stojí tam starká, vykrikuje a rozhadzuje rukami. Zachichocem sa, vyzerá strašne smiešne a robím sa, že nepočujem.

„Už aj sem vráť tú kosu!”

Stojím obkročmo na kľučke ako prikovaná. Starká sa zrazu rozbehne. A čo je horšie, vôbec sa nešuchce. Letí ku mne ako vietor cez celú záhradu a keď už je pri fazuli, z ktorej som otrhala kvety na kyticu do našej kuchyne viem, že je zle.

Čo teraz? Desať … sedem … dva … jeden a pol … nula. Vyšvihnem pravú nohu ponad ostnáč najvyššie ako viem a druzgnem na zem z druhej strany bránky. Vyskočím a bežím cez pole, modrá sukňa za mnou veje, dvíham kolená čo najvyššie a vysoká repka olejná sa mi rozráža o rifle. Cup cup cup cup.

Bežím a dobehnem až do stredu poľa. Tam stojí drevený kríž, za ktorým už začína pole vedľajšej dediny. Beh ma vyburcuje a konečne sa rozplačem. Plačem za seba, za rodičov, za starkú, za všetko. Plačem tak, až mi to po chvíli príde smiešne. Vreckovku nemám, tak všetok sopeľ vysmrkám medzi repku, utriem si nos holou rukou, tú zas do sukne.

Nechtom vyryjem do kríža ďalšiu čiarku. Už ich je tam dobrých osem radov a spájajú sa do akéhosi pohanského obrazca. Ten kríž je hranica mojej ríše. Ďalej to nejde.

Skrúšene sa poberám cez pole naspäť domov. Modrá sukňa sa vlečie za mnou a príjemne šuští. Prebehnem cez cestu a vraciam sa cez prednú bránu. Otvorím vráta a na dvore stojí starká. 

„Preklínam ťa, ty čarodejnica!”

Mamka stojí na balkóne, plače a skladá do obdĺžnikov uschnuté plienky. Pri tehlovom múre sa vŕši narúbané drevo a sekera je zaťatá do klátu. 

...

Obrad je nekonečný a všetci už chceme, aby bolo po ňom. Je strašné dusno, chlapi zdvíhajú truhlu a sprievod sa pomaly presúva pod obrovský gaštan. Ženy spievajú nejaké pohrebné piesne, ale ja dokážem myslieť iba na kosu a špehovanie. Je to čudné. Smrť je čudná. Truhla dunivo dopadne na dno hrobu. Je po nej. Starkej už je dobre. Napokon sa rozplačem aj ja. Spomenula som si, ako sme spolu robievali makové perky a na zabíjačke čistili prasačie črevá na klobásy. Ako mi odpustila to, že som jej celú pec zakydala voskom, keď som si vyrábala nové sviečky z tých zhorených, ktoré som nazbierala na cintoríne. Moje obľúbené jesenné hobby. Prepáč, že som ťa strašila, starká.

„Poď, Dorot, kar je v kultúrnom dome.”

Smútočný sprievod sa pomaly odoberá do kulturáku. Ja nejdem.

Som prekliata čarodejnica, čo môže robiť všetko.