Socializačný bizár
V rámci prechádzania mojimi salad days* som okrem iného prišla na to, že sa furt len zašívam doma, lebo sa hanbím, som INFP a nechce sa mi baviť o politike and shit. Tak som sa rozhodla trochu sa socializovať. A rozprávať sa s ľuďmi rôznych vekových kategórií. Napríklad s malými deťmi, o ktorých som si donedávna myslela, že ma chcú len ojebať alebo nejakým spôsobom prechytračiť. O dve malé dievky sa sem-tam aj starám v domci na jihomoravskej dzedzine a je úplne neuveriteľné, aké sú prešpekulované, čo potvrdzuje moje vyššie uvedené presvedčenie. Na druhej strane sa mi len tak znenazdajky hodia okolo krku a povedia mi, že ma ľúbia, že mi nakreslia obrázok a neviem čo a človek sa hneď cíti totálne odzbrojený.
*Neviem, či ešte vôbec nejaké zažívam, lebo asi predvčerom som sa zobudila a v to ráno som si pripadala ako niekto iný, alebo ako nejaké moje ja kedysi. Totiž, hneď ako som vyšla z vchodu a chcela praktizovať moju careless metódu prechádzania mestom, ma hneď takmer zrazilo auto. Alebo mi možno len prestalo prepínať z tej divnej japonskej knihy, žáner magický realizmus, ktorú som deň predtým dočítala a kde sa zrazu na oblohe zjavili namiesto jedného mesiaca dva. Možno som chvíľu v takom otáznom svete žila aj ja, alebo čo.
Tak napríklad mi tým tenkým hláskom povedia: „Terezkoooo? Podáš nám to, co je na té skříni? To nám tatínek nakázal, že to máme sníst, to je zdravé, víš?" Pozriem na skriňu a tam stojí masívny pakel nutely. Takže, určite nie, milé deti, určite nie. Keď tak, dám si zopár lyžíc ja, a aj to len v rámci obednej prestávočky a len čo domaľujem kuchynský strop primalexom. Áno, v domci na jihomoravskej dzedzine som doumývala okná a teraz tam maľujem steny, je to super. Keďže som bohyňa roztržitosti, minule mi skoro hluchý a slepo-napolo chromý pes rozmrdali po dvore kýbel farby, ale dáko sa mi to podarilo zachrániť a väčšina sa vyliala na mňa. Schytali to len moje obľúbené tepláčky.
Poobede beriem malé dievky väčšinou von, trochu sa pobajkovať, alebo tak. Minule sme pozorovali vtáky na obrovských starých orechoch za krčmou. „Terezkooo, zazpívám ti pesničku o vtáčikoch, joo?“ A potom si z fleku vymysleli nejaký morbídny song bez rýmov, že „holúúúbok, ja tě nezabijuuuu, nechcu se naučit lítat jako ty, ale tebe naučím chodíííííít“, et cetera a vyspevujú to tam na plné hrdlo nevinnými hláskami, až sa musím smiať.
Ráno ma zasa čaká opačný extrém, pretože do dzedziny cestujem osobákom, v ktorom sedia samí starí ľudia. Asi idú z Brna z ranných nákupov, alebo čo. Niekedy sa so mnou dajú do reči a majú skvelé hlášky ako „Když jdu do Střelic, o návštevu rodiny mi nejde tak jako o návštevu hřbitova“, alebo mi, naopak, vyjavia smutné pravdy o tunajšom vidieku: „Já su tam nikdy nepotkal živého člověka, v tom Troubsku“. Alebo len tak komentujú krajinný ráz. Mimochodom, po tie dva mŕtve vtáky z minula si prišiel nejaký chlapík, že by si ich rád vypchal, aj keď sú bez hláv. Nevadilo mu to a normálne si ich spokojný odviezol.
Okrem toho sa pokúšam komunikovať aj s ľuďmi z fachu, rozumej sociológmi/čkami. Minulý víkend sme sa lúčili s kamošom TožDobrá, ktorý odchádza do Berlína, ostatně, ako asi každý, koho poznám. Skončili sme v stokárskom bare Luna za stanicou, ktorý vedie bývalý výsadkár a kde nikto nebol. Na rovinu sme mu oznámili, že máme fľašku Třešňovice ročník 2013 a či nebude problém, ak si tam z toho budeme pomaličky upíjať. Iba sa otočil a po chvíli sa vrátil s krabicou zbrusu nových štamperlíkov, tak sme to pochopili tak, že sa v normálnom stave z Luny nedostaneme. Po pár pohárikoch sa vedúcko Libeyovi priznal, že je bývalý vekslák a že nám vybaví všakovaké drogy od vedúcich z okolitých krčiem. Potom sme špekulovali, že by nebolo zlé ísť pozrieť do gay baru Gibon, na čo sympatický sociológ s fúzami poznamenal, že zablúdil do Gibona iba raz, keď si bol zriešiť poppers. Potom si pamätám už len tanec do kruhu v strede krčmy à la povinná vojáž každej svadby od Záhorskej Vsi po Novú Sedlicu, pričom v strede pobehoval zmätený pes a nejaký ďalší týpek tancoval s nejakou trpasličou ženou s dlhými čienymi vlasmi, ktorá tam sedela asi od začiatku, len si ju nikto nepamätal.
Teraz som v Bratislavke a dejú sa tu oveľa krajšie veci, každopádne, na Brno dobrý.
*Neviem, či ešte vôbec nejaké zažívam, lebo asi predvčerom som sa zobudila a v to ráno som si pripadala ako niekto iný, alebo ako nejaké moje ja kedysi. Totiž, hneď ako som vyšla z vchodu a chcela praktizovať moju careless metódu prechádzania mestom, ma hneď takmer zrazilo auto. Alebo mi možno len prestalo prepínať z tej divnej japonskej knihy, žáner magický realizmus, ktorú som deň predtým dočítala a kde sa zrazu na oblohe zjavili namiesto jedného mesiaca dva. Možno som chvíľu v takom otáznom svete žila aj ja, alebo čo.
Tak napríklad mi tým tenkým hláskom povedia: „Terezkoooo? Podáš nám to, co je na té skříni? To nám tatínek nakázal, že to máme sníst, to je zdravé, víš?" Pozriem na skriňu a tam stojí masívny pakel nutely. Takže, určite nie, milé deti, určite nie. Keď tak, dám si zopár lyžíc ja, a aj to len v rámci obednej prestávočky a len čo domaľujem kuchynský strop primalexom. Áno, v domci na jihomoravskej dzedzine som doumývala okná a teraz tam maľujem steny, je to super. Keďže som bohyňa roztržitosti, minule mi skoro hluchý a slepo-napolo chromý pes rozmrdali po dvore kýbel farby, ale dáko sa mi to podarilo zachrániť a väčšina sa vyliala na mňa. Schytali to len moje obľúbené tepláčky.
Poobede beriem malé dievky väčšinou von, trochu sa pobajkovať, alebo tak. Minule sme pozorovali vtáky na obrovských starých orechoch za krčmou. „Terezkooo, zazpívám ti pesničku o vtáčikoch, joo?“ A potom si z fleku vymysleli nejaký morbídny song bez rýmov, že „holúúúbok, ja tě nezabijuuuu, nechcu se naučit lítat jako ty, ale tebe naučím chodíííííít“, et cetera a vyspevujú to tam na plné hrdlo nevinnými hláskami, až sa musím smiať.
Ráno ma zasa čaká opačný extrém, pretože do dzedziny cestujem osobákom, v ktorom sedia samí starí ľudia. Asi idú z Brna z ranných nákupov, alebo čo. Niekedy sa so mnou dajú do reči a majú skvelé hlášky ako „Když jdu do Střelic, o návštevu rodiny mi nejde tak jako o návštevu hřbitova“, alebo mi, naopak, vyjavia smutné pravdy o tunajšom vidieku: „Já su tam nikdy nepotkal živého člověka, v tom Troubsku“. Alebo len tak komentujú krajinný ráz. Mimochodom, po tie dva mŕtve vtáky z minula si prišiel nejaký chlapík, že by si ich rád vypchal, aj keď sú bez hláv. Nevadilo mu to a normálne si ich spokojný odviezol.
Okrem toho sa pokúšam komunikovať aj s ľuďmi z fachu, rozumej sociológmi/čkami. Minulý víkend sme sa lúčili s kamošom TožDobrá, ktorý odchádza do Berlína, ostatně, ako asi každý, koho poznám. Skončili sme v stokárskom bare Luna za stanicou, ktorý vedie bývalý výsadkár a kde nikto nebol. Na rovinu sme mu oznámili, že máme fľašku Třešňovice ročník 2013 a či nebude problém, ak si tam z toho budeme pomaličky upíjať. Iba sa otočil a po chvíli sa vrátil s krabicou zbrusu nových štamperlíkov, tak sme to pochopili tak, že sa v normálnom stave z Luny nedostaneme. Po pár pohárikoch sa vedúcko Libeyovi priznal, že je bývalý vekslák a že nám vybaví všakovaké drogy od vedúcich z okolitých krčiem. Potom sme špekulovali, že by nebolo zlé ísť pozrieť do gay baru Gibon, na čo sympatický sociológ s fúzami poznamenal, že zablúdil do Gibona iba raz, keď si bol zriešiť poppers. Potom si pamätám už len tanec do kruhu v strede krčmy à la povinná vojáž každej svadby od Záhorskej Vsi po Novú Sedlicu, pričom v strede pobehoval zmätený pes a nejaký ďalší týpek tancoval s nejakou trpasličou ženou s dlhými čienymi vlasmi, ktorá tam sedela asi od začiatku, len si ju nikto nepamätal.
Teraz som v Bratislavke a dejú sa tu oveľa krajšie veci, každopádne, na Brno dobrý.
Komentáre
Zverejnenie komentára