Nechty - časť 2.

Štyri mesiace si neobhrýzam nechty. Namiesto toho som si našla inú obsesiu, a to, že si pchám do ucha vatovú tyčinku aspoň trikrát do dňa a čistím si ho. Je to super, zimomriavky na krku and shit.

Takže som minulý týždeň po štvrtýkrát zavítala k ženám – nechtárkam.

„No vitaj, ukáž. Pekne to máš, som na teba pyšná! Počkaj, čo to tu je? Si si dúfam zasa nežula tento na prostredníku?“

„Nie, to som si nechtiac ufaklila žiletkou, keď som si holila nohu.“

„No, dobre, máš šťastie, tak daj ruku. Ach, potím sa, do puče! To sú ojeby, celý henten Iľko, vravel, že sa má ochladiť a o koľko sa ochladilo? O pol stupňa, do puče!,“ zalievala si kávu mladá nechtárka, kým sa mi roztápal starý náter a ja som si zatiaľ obzerala prsty zamotané v alobale.

K staršej kolegyni medzitým zavítala pani s dlhými modrými nechtami.

„Ideme na dovolenku do Chorvátska, tak nech to mám také veselé, sprav mi ich, prosím, oranžové s ružovým ombré. Aha, aj fotku mám.“

Wut?

Dievča mi začalo orezávať mŕtvu kožku, ale bol pondelok, bola nasratá a zatlačila tou minibritvou tak silno, až mi zašla do živého mäsa.

„Ježííš, prepáč mi to! Keď ja ti to ti chcem tak pekne vytvarovať,“ ospravedlňujúco na mňa pozrela a zamotala môj úbohý malíček do papierovej vreckovky.

„Ach jaj, krvi ak z prasaťa, fuj, asi mi je zle,“ povzdychla si a začala brúsiť nechty.

„Veď mi to zalakuj alebo čo,“ navrhla som, keď krv stále neprestávala presakovať cez vreckovku.

Staršej kolegyni zazvonil telefón.

„No prosím? ... Nie! To nemyslíš vážne, Julka, no ... a čo, aj ti tam reve, či ako? Nereve ešte? Počkaj, on sa možno zachvíľu dovracia. On niekedy vracia, keď je v strese, no, vydrž, zavolám Jozefovi, ... no, ahoj.“

Staršia kolegyňa položila telefón a teatrálne sa chytila za hlavu.

„Mňa asi jebne, ženy!“

„Čo zas?“

„Ten môj Nikolas sa zasa naháňal, vytrepal sa na drevenej kocke a rozbil si bradu. A zajtra odchádzame na dovolenku! Počkajte, idem zavolať mužovi.“

Moja nechtárka sa zachichotala a načúvali sme, čo bude.

„Zrušil mi hovor, jaj, to je tĺk, skúsim znova. ... No, ahoj Jozef! ... Či horí? Tak asi horí, keď ti volám na dvakrát, počuj, choď rýchlo do škôlky, Nikolas má rozrazenú bradu, asi to bude aj na štichy, že ešte nereve, ani nič, tak choďte na pohotovosť, no ... ahoj," zložila telefón a pokračovala v majstrovaní nechtového ombré.

„Tak on sa ma pýta, že či horí alebo čo, tak asi horí, do puče!“

„To syn ti takto vracia od stresu? Vlastne, ja som bola minule s neterou u doktorky, brali jej krv, tak bola riadne vynervovaná. Povedala som jej, že ak nebude plakať, zoberiem ju potom so sebou sem a bude sa môcť cez deň pozerať, ako lakujem. Tak celý čas čušala a keď sme vyšli na chodbu, tam sa zrútila a z fleku sa mi tam dogrcala, čo ti poviem, sme to tam so sestričkou utierali asi pätnásť minút. Strč ruku do lampy,“ otočila sa na mňa.

„Pozri sa, tú tvoju UV lampu máš riadne zakydanú od laku,“ ozvala sa pani s oranžovo-ružovým ombré.

„Ale vieš čo, však minule mi sem prišla taká panička, vravím jej, strčte si ruku do lampy a ona ju tam dala naopak a celé to tam zvnútra zakydala, ešte som nemala čas to ani očistiť.“

Mladá nechtárka začala nanášať druhú vrstvu.

„S hintou rozrazenou bradou, to je klasika. Keď sme boli s bratom malí, babka nás brala na týždeň do Štúrova na kúpalisko. V jeden rok sme len prešli bránou kúpaliska a ja som sa celá, taká aká som bola, oblečená a s ruksakom na chrbte, strepala do dvojmetrového bazéna. Keď ma vytiahli, brat si asi za desať minút rozrezal pätu na rozbitej kachličke a celý týždeň k vode ani nepričuchol,“ to sa už moja nechtárka zvíjala v záchvatoch smiechu, prešlo to aj na nás a rehotali sme sa, až kým staršej kolegyni znova nezazvonil telefón.

„No čo, Jozef, už ste na pohotovosti? Už sa ti dogrcal, či ako to znáša? Nič? Dobre, tak to nejako prežite ... Koľko? Osem štichov? No mám dosť! ... Jaj, kartičku poistenca si zabudol? Nevadí, dobre, no, ahoj,“ zložila znova telefón a smutne na nás pozrela.

„Malý Nikolasko, môj chudáčik, až mi je zle, keď si predstavím tú bradu, to mu tam ostane veľká jazva, však?“

„Veď aj ja mám na ksichte, ešte z preliezok,“ ozvala sa mladšia kolegyňa.

„Kde?“

„Čo si slepá? Veď to mám cez celé čelo!“

„Aha, už vidím. No, to bude dovolenka, do puče!“