Pracovné hanby
Minule som bola prvýkrát v živote na služobke. Prvýkrát som cestovala v business class, čo je celkom vtipné, keďže žiadne biznisy vlastne neriešim. Čo ti šibe? Pripadala som si úplne smiešne. Samozrejme, že k záveru výletu aj tak vytryskla na povrch moja sockárska nátura a po vypití kávičky zadarmenko v kupéčku sme si s kolegami dali k stevardom do chladničky uložiť šesť lacných plechoviek Kozla. Tie sme kúpili niekde pri stanici.
Pripomenulo mi to, ako som si zarábala svoj sladký raný keš, tie šrilióny brigád, ktorými som si prešla. Svojich prvých 100 slovenských korún som si zarobila vydrhnutím vlasovej mastnoty z plávajúcej podlahy v prievidzskom kaderníckom salóne, z ktorého sa potom stala herňa. Tuším som si za to potom celý týždeň kupovala zmrzku a nakúpila nejaké knižky.
Keď som mala pätnásť, zarobila som si serióznejší keš na jednej stavbe, kde sme s nejakými ďalšími brigádnikmi drhli okná novopostavených bytoviek. Majsterko nás naháňal, že vraj to musí byť hotové do septembra, aby sa tam mohli nasťahovať prví ľudia. Doteraz tam nikto nebýva. Každopádne, bola to sranda, na obed som mávala tresku s rožkami a všade bolo naprášené, až mi z toho prachu tak fajnovo stáli vlasy a dali sa všelijako tvarovať. Preto som si ich celý týždeň vôbec neumývala a v sobotu som ich mávala úplne biele. Robil tam s nami jeden murár, ktorý si privyrábal tým, že robil starejšieho na svadbách a celý deň nám rozprával trapácke vtipy. Jeden si pamätám dodnes: "Kedy je človek najviac zmätený? Keď sedí na záchode a fajčí, pretože nevie, či má ťahať alebo tlačiť." Vďaka tejto letnej brigádke som si mohla kúpiť rádio, čo prehrávalo aj CD-čká aj kazety, a aj svoje prvé original CD od skupiny Vetroplach. Objavila som čaro koncertov a letných festivalov a potrebovala som chechtákov o trochu viacej.
Tak som začala roznášať letáky za 300 korún týždenne. V nedeľu podvečer ma na schodoch pred vchodom očakávali masakrálne haldy letákov, lebo ujko, ktorý ich dovážal, ma nikdy nezastihol doma. Bolo ich aspoň desať druhov a najprv ich bolo treba potriediť tak, aby sa do každej schránky dostali všetky. Tak som ich vždy triedila až do neskorých nočných hodín, počúvala som pri tom rozhlasové hry z toho rádia, čo som si kúpila a nikdy som sa nestihla naučiť do školy. Poobede som dofičala z vyučka a rovno som šla roznášať. Nádielka do jednej schránky bola taká hrubá, že som sa musela vracať domov po ďalšie pomaly od každého vchodu, takže roznos mi trval pomaly týždeň. Nemala som na to žiadnu káričku, len svoju školskú tašku. Tá to ku koncu nevydržala a kvalitne sa z mi nej počas jedného roznosu urvalo celé dno niekde na konci dediny.
A potom sa začala šnúra mojich pravidelných pracovných failov. Som brutálne roztržitá a táto moja vlastnosť ma v každom ďalšom zamestnaní položila na lopatky. Začalo to predajom novín v meste. Keďže som poriadne nepočúvala inštrukcie, a tak celkovo som asi príliš nerozmýšľala a mala hlavu v oblakoch, pomýlila som si sumu zisku z každého predaného kusu so skutočnou cenou novín. To v preklade znamená, že som chodila celý deň po meste ako chudejš a noviny som namiesto 15 korún predávala za 3 koruny. Jasné, že som ich predala kvantum a ľudia v meste boli šťastní a informovaní. Fakt nerozumiem, prečo mi to nedošlo. Asi som to brala tak, že tá lacnota je vykompenzovaná tým, že musím krúžiť po meste v zlom počasí alebo čo. V aktuálnom čísle bol nejaký hlavný článok Miss nášho regiónu spolu s jej fotkou, a to dievča bolo čírou náhodou dcérou jedného Vietnamca z tržnice. Ten od samej hrdosti nakúpil asi 100 kusov novín, aby ich rozdal po celej rodine alebo čo. Vrátila som sa do redakcie bez novín a s biednou hŕbkou peňazí. Keď vedúci zistili, prečo je peňazí tak málo, strašne, ale strašne ma tam vyhejtovali, hučali do mňa aspoň pol hodinu a potom ma poslali preč. Bola to brutálna hanba a túto hanbu som musela na dlhé roky seriózne vytesniť zo svojich spomienok. So sklopenými ušami som ešte stačila zbehnúť na tržnicu a ten zlatý Vietnamec mi svojich 100 kusov vydal naspäť.
Tak či onak, odvtedy som zostala veľmi neistá, akonáhle som sa ocitla v nejakom novom pracovnom prostredí. A v každom ďalšom zamestnaní som hneď na začiatku posrala všetko, čo sa len dalo. Zamestnávatelia ma za to neznášali, to ma zneisťovalo ešte viac a vznikol z toho mrzký bludný kruh. Zároveň kvôli tomu trpím paranojou, že vždy vlastne pracujem na pozícii v akejsi chránenej dielni, ktorú musia zamestnávatelia obsadiť podľa nejakého zákona alebo čo. Že je zo mňa ten budúci prúser cítiť už pri pohovore a preto ma vlastne vždy vyberú. Aby zaplnili to miesto v chránenej dielni.
K roztržitosti sa totiž neskôr primiešala pýcha. Pýcha a roztržitosť je podľa mojich skúseností tá najtragickejšia kombinácia vlastností človeka, ktorý vstúpi na pracovný trh. Myslela som si, že viem všetko a zároveň som si nevedela dať dohromady dva a dva. Keď som si v treťom ročníku na gympli robila počas letných prázdnin vodičák, brigádovala som v Nestlé na oddelení, kde sa balili bujóny. V noci som makala, cez deň som chodila na skúšobné jazdy a neustále som smrdela ako bujón. Psycho. Pridelili ma k prísnej tetuške Hele, ktorá stála pri stroji na balenie zeleninových bujónov. Jasné, že po pol hodine som sa už celkom nudila a vymýšľala, ako to tam celé nejak prežiť a urýchliť. Hneď v prvý deň ma prísna Hela poprosila, či by som dohliadla na mašinu, kým si skočí na vecko a cigaretku.
"Bez problémov" odvetila som jej a akože nedbalo som si zahladila štýlovú sieťku na hlave, ktorú sme museli nosiť kvôli hygiene. Tak som tam len tak postávala a po chvíli sa mi zazdalo, že mašina ide strašne pomaly a že, reku, prečo nezrýchliť výrobu a stúpnuť v očiach skúsených dlhoročných zamestnancov. "To predsa zvládne každý. Aj ja. Veď viem všetko." Pootočila som koliečkom, ktoré regulovalo rýchlosť a mašina začala púšťať bujónovú hmotu na pás o trochu rýchlejšie. Čo mi však nedocvaklo bolo, že by som na rovnakú rýchlosť mala zladiť všetky ostatné časti stroja, čiže aj tú, ktorá zabalené bujóny odvádza na páse ďalej do baliarne. Nedošlo mi ani to, že ich vlastne nemá kto baliť, pretože ja som zaskakovala Helu. Keďže som tak neučinila, po pár sekundách začal stroj blbnúť a bujón, ktorý padal zhora do mašiny cez taký veľký lievik, sa začal hromadiť na páse a po chvíli sa roztrtkal na všetky strany. Všade bol ten debilný bujón, obaly sa začali krčiť a zachytávať do stroja, no, jednoducho, apokalypsa. Snažila som stlačiť vypínací gombík, ale v tom zmätku som si nevedela spomenúť, kde sa nachádza. To už dofrčala prísna Hela a do konca šichty som po podlahe zametala bujón a črepiny svojej ďalšej hanby. V piatok som akože za trest musela rozobrať a vyčistiť celú mašinu, čo trvalo asi milión rokov a na večerný koncert som prišla celá zaondená od oleja.
A to bola ešte len stredná škola.
Pripomenulo mi to, ako som si zarábala svoj sladký raný keš, tie šrilióny brigád, ktorými som si prešla. Svojich prvých 100 slovenských korún som si zarobila vydrhnutím vlasovej mastnoty z plávajúcej podlahy v prievidzskom kaderníckom salóne, z ktorého sa potom stala herňa. Tuším som si za to potom celý týždeň kupovala zmrzku a nakúpila nejaké knižky.
Keď som mala pätnásť, zarobila som si serióznejší keš na jednej stavbe, kde sme s nejakými ďalšími brigádnikmi drhli okná novopostavených bytoviek. Majsterko nás naháňal, že vraj to musí byť hotové do septembra, aby sa tam mohli nasťahovať prví ľudia. Doteraz tam nikto nebýva. Každopádne, bola to sranda, na obed som mávala tresku s rožkami a všade bolo naprášené, až mi z toho prachu tak fajnovo stáli vlasy a dali sa všelijako tvarovať. Preto som si ich celý týždeň vôbec neumývala a v sobotu som ich mávala úplne biele. Robil tam s nami jeden murár, ktorý si privyrábal tým, že robil starejšieho na svadbách a celý deň nám rozprával trapácke vtipy. Jeden si pamätám dodnes: "Kedy je človek najviac zmätený? Keď sedí na záchode a fajčí, pretože nevie, či má ťahať alebo tlačiť." Vďaka tejto letnej brigádke som si mohla kúpiť rádio, čo prehrávalo aj CD-čká aj kazety, a aj svoje prvé original CD od skupiny Vetroplach. Objavila som čaro koncertov a letných festivalov a potrebovala som chechtákov o trochu viacej.
Tak som začala roznášať letáky za 300 korún týždenne. V nedeľu podvečer ma na schodoch pred vchodom očakávali masakrálne haldy letákov, lebo ujko, ktorý ich dovážal, ma nikdy nezastihol doma. Bolo ich aspoň desať druhov a najprv ich bolo treba potriediť tak, aby sa do každej schránky dostali všetky. Tak som ich vždy triedila až do neskorých nočných hodín, počúvala som pri tom rozhlasové hry z toho rádia, čo som si kúpila a nikdy som sa nestihla naučiť do školy. Poobede som dofičala z vyučka a rovno som šla roznášať. Nádielka do jednej schránky bola taká hrubá, že som sa musela vracať domov po ďalšie pomaly od každého vchodu, takže roznos mi trval pomaly týždeň. Nemala som na to žiadnu káričku, len svoju školskú tašku. Tá to ku koncu nevydržala a kvalitne sa z mi nej počas jedného roznosu urvalo celé dno niekde na konci dediny.
A potom sa začala šnúra mojich pravidelných pracovných failov. Som brutálne roztržitá a táto moja vlastnosť ma v každom ďalšom zamestnaní položila na lopatky. Začalo to predajom novín v meste. Keďže som poriadne nepočúvala inštrukcie, a tak celkovo som asi príliš nerozmýšľala a mala hlavu v oblakoch, pomýlila som si sumu zisku z každého predaného kusu so skutočnou cenou novín. To v preklade znamená, že som chodila celý deň po meste ako chudejš a noviny som namiesto 15 korún predávala za 3 koruny. Jasné, že som ich predala kvantum a ľudia v meste boli šťastní a informovaní. Fakt nerozumiem, prečo mi to nedošlo. Asi som to brala tak, že tá lacnota je vykompenzovaná tým, že musím krúžiť po meste v zlom počasí alebo čo. V aktuálnom čísle bol nejaký hlavný článok Miss nášho regiónu spolu s jej fotkou, a to dievča bolo čírou náhodou dcérou jedného Vietnamca z tržnice. Ten od samej hrdosti nakúpil asi 100 kusov novín, aby ich rozdal po celej rodine alebo čo. Vrátila som sa do redakcie bez novín a s biednou hŕbkou peňazí. Keď vedúci zistili, prečo je peňazí tak málo, strašne, ale strašne ma tam vyhejtovali, hučali do mňa aspoň pol hodinu a potom ma poslali preč. Bola to brutálna hanba a túto hanbu som musela na dlhé roky seriózne vytesniť zo svojich spomienok. So sklopenými ušami som ešte stačila zbehnúť na tržnicu a ten zlatý Vietnamec mi svojich 100 kusov vydal naspäť.
Tak či onak, odvtedy som zostala veľmi neistá, akonáhle som sa ocitla v nejakom novom pracovnom prostredí. A v každom ďalšom zamestnaní som hneď na začiatku posrala všetko, čo sa len dalo. Zamestnávatelia ma za to neznášali, to ma zneisťovalo ešte viac a vznikol z toho mrzký bludný kruh. Zároveň kvôli tomu trpím paranojou, že vždy vlastne pracujem na pozícii v akejsi chránenej dielni, ktorú musia zamestnávatelia obsadiť podľa nejakého zákona alebo čo. Že je zo mňa ten budúci prúser cítiť už pri pohovore a preto ma vlastne vždy vyberú. Aby zaplnili to miesto v chránenej dielni.
K roztržitosti sa totiž neskôr primiešala pýcha. Pýcha a roztržitosť je podľa mojich skúseností tá najtragickejšia kombinácia vlastností človeka, ktorý vstúpi na pracovný trh. Myslela som si, že viem všetko a zároveň som si nevedela dať dohromady dva a dva. Keď som si v treťom ročníku na gympli robila počas letných prázdnin vodičák, brigádovala som v Nestlé na oddelení, kde sa balili bujóny. V noci som makala, cez deň som chodila na skúšobné jazdy a neustále som smrdela ako bujón. Psycho. Pridelili ma k prísnej tetuške Hele, ktorá stála pri stroji na balenie zeleninových bujónov. Jasné, že po pol hodine som sa už celkom nudila a vymýšľala, ako to tam celé nejak prežiť a urýchliť. Hneď v prvý deň ma prísna Hela poprosila, či by som dohliadla na mašinu, kým si skočí na vecko a cigaretku.
"Bez problémov" odvetila som jej a akože nedbalo som si zahladila štýlovú sieťku na hlave, ktorú sme museli nosiť kvôli hygiene. Tak som tam len tak postávala a po chvíli sa mi zazdalo, že mašina ide strašne pomaly a že, reku, prečo nezrýchliť výrobu a stúpnuť v očiach skúsených dlhoročných zamestnancov. "To predsa zvládne každý. Aj ja. Veď viem všetko." Pootočila som koliečkom, ktoré regulovalo rýchlosť a mašina začala púšťať bujónovú hmotu na pás o trochu rýchlejšie. Čo mi však nedocvaklo bolo, že by som na rovnakú rýchlosť mala zladiť všetky ostatné časti stroja, čiže aj tú, ktorá zabalené bujóny odvádza na páse ďalej do baliarne. Nedošlo mi ani to, že ich vlastne nemá kto baliť, pretože ja som zaskakovala Helu. Keďže som tak neučinila, po pár sekundách začal stroj blbnúť a bujón, ktorý padal zhora do mašiny cez taký veľký lievik, sa začal hromadiť na páse a po chvíli sa roztrtkal na všetky strany. Všade bol ten debilný bujón, obaly sa začali krčiť a zachytávať do stroja, no, jednoducho, apokalypsa. Snažila som stlačiť vypínací gombík, ale v tom zmätku som si nevedela spomenúť, kde sa nachádza. To už dofrčala prísna Hela a do konca šichty som po podlahe zametala bujón a črepiny svojej ďalšej hanby. V piatok som akože za trest musela rozobrať a vyčistiť celú mašinu, čo trvalo asi milión rokov a na večerný koncert som prišla celá zaondená od oleja.
A to bola ešte len stredná škola.
Komentáre
Zverejnenie komentára