Pracovné hanby II.

Terézia zmaturovala a ledva sa stihla potešiť z toho, že nerupla z dejáku, už aj bola vyšikovaná na celé prázdniny roku pána 2008 za robotou do Bratislavky. Nuž, Horná Nitra je drsný kraj a na štúdium začínajúce v septembri som nemala ani floka. Tak som si teda zbalila svojich pár handier, panvičku, hrniec, nožík, 1000 slovenských korún od mamky i starý čierny budík a pobrala som sa ubytovať na atriáky v Mlynskej doline.

Keďže som ešte veľmi nepoznala súvislosti bratislavskej infraštruktúry a mentálna mapa tohto miašta bola v mojej hlave ešte len veľmi slabo rozvinutá, dopravila som sa do ďalšej hladovej doliny jedinou cestou, ktorú som poznala, a to električkou číslo 4 s výstupom na Botanickej záhrade. Odtiaľ som sa v šialenom teple a s tristokilovým 75 litrovým batohom na chrbte (tristokilovým, pretože som naň mala povešané veci aj zvonka) tralalákala pešo popri matfyze a ešte nepostavenom Cubicone až do svojej izby na bloku M. Tešila som sa, ako si budem každý deň variť Dobrý hostinec, flákať sa po meste, čítať si a užívať si svätý pokoj. Internety sme ešte počas prvého semestra na izbách nemali a spolubývajúce mali prísť až v polovici septembra.

Vybalila som sa, a keďže som v meste takmer nikoho nepoznala (a tým, čo som poznala, som sa hanbila ozvať), namierila som si to rovno do zdieračského pindexu nosluš, reku, nech mi vybavia nejakú rozumnú brigádku. Potom som sa išla vyčilovať rovno na cintorín, kde sa mi náramne zapáčilo. Na cintoríne som potom čítavala po lavičkách roztrúsených medzi hrobmi takmer každý deň. Páčilo sa mi, ako tam pomedzi listy prebleskovalo slnko a mohla som sa tam nahlas rozprávať sama so sebou.

Nosluš zaúradoval a vybavil mi brigádu na pošte za najsmiešnejšie peniaze na svete. Mala som šichtovať každý deň od 6 do 14 hod. a ak si dobre pamätám, za tridsať korún na hodinu. A práve na toto nekresťanské ranné vstávanie pre nekresťanskú mzdu mi bol dobrý ten budík. Znova som sa spoľahla na overenú električku číslo 4, ktorá ma každé ráno doviezla na Jurajov dvor a odtiaľ som ako chudejš dupala ďalších 15 minút až do obrovskej haly stojacej v poli, kde sa okrem triedenia balíkov triedili aj katalógy Bon Prixu, ktoré sa potom rozvážali do rôznych častí Bratislavky. Okrem toho sem vo veľkom privážali nevyzdvihnuté zásielky, čo boli najmä kadejaké lacné hovadiny z Avon katalógov a produkty zo sex e-shopov, ktoré si asi ľudia hanbili prevziať alebo čo. Hneď z príchodu ma privítalo okolo desať tetušiek tesne pred dôchodkom, našlapaná mladá vedúca, čo vyštudovala logistiku a nejaký majster, ktorý mi z ľútosti každý deň pripísal na pracovný výkaz hodinu navyše a sem-tam ma odviezol z roboty na Trnavské mýto.

Ako som minule spomínala, na každom novom pracovnom mieste sa nejakým spôsobom zmiešalo viacero faktorov, ktoré potom spôsobili, že sa niečo dodrbkalo a kvôli tomu som sa až doposiaľ nikdy a nikde nestala zamestnankyňou mesiaca. Bola to roztržitosť, pýcha, nuda a trauma zo spomínaného pracovného incidentu s novinami. Je jasné, že som hneď na druhý deň počas obednej prestávky pokazila starobylú mašinu na viazanie štósov BéPé katalógov. Potom ju nevedeli opraviť, pretože ju až dovtedy nikdy opravovať nemuseli. Chcela som ju len vyskúšať, pretože to vyzeralo celkom príťažlivo, človek vlastne len šlapal nohou na takom šlapátku, z bokov vystrelili umelé čierne pásky a zlepili sa dohromady. Plus, chcela som zistiť, ako rýchlo dokážem šlapať nohou a koľko ich tak dokážem zabaliť za 1 minútu alebo také dačo. Niekedy je asi lepšie, keď človek potlačí svoju neukojenú zvedavosť a vie zhodnotiť, kedy je vhodnejšie radšej nič neskúšať*. Napriek tomu ma mali tetušky rady, dávali mi rady do života a potajomky mi nosili kadejakú škaredú bižutériu a smradľavé sprcháče s broskyňovými a inými exotickými príchuťami z tých avonovských neprebraných balíkov. Bolo to totiž zakázané, pretože zásielky museli byť zničené v nejakej inej hale. Najprv však mali cestu cez náš rajón a keď balíčky dorazili, tetušky sa nad nimi zhŕkli ako straky, navzájom sa kryli a balíčky nenápadne vyrabovali. Najväčšia sranda bola rozbaľovať veci zo sex shopov. Boli v nich popchané farebné dildá, tangáče s maskáčovým vzorom (wtf) a zdeformované, vysoko vzrušivé nafukovacie anče s neprítomným výrazom v tvári.

Takto prešli prvé dva letné mesiace v Bratislavke. Dvakrát som zaspala do práce, prejedla som sa Dobrého hostinca, prečítala som šrilióny kníh, v skrini som mala plné vreco avon bižutérie a pamätala som si sektory posledného odpočinku väčšiny slávnych osobností na cintoríne. Potom som s tým machrovala pred všetkými, ktorých som na cmiter neskôr priviedla.

*S týmto, samozrejme, vôbec nesúhlasím. Myslím si, že človek má byť najzvedavší na svete a nemá potláčať žiadne myšlienky. Pretože človek je tu na to, aby tvoril a myslím, že každý tú genialitu v sebe má, úplne každý. A okrem toho si myslím, že to v sebe načisto zabíjajú  len skutoční zbabelci, ktorým vyhovuje, keď sa rozmýšľa plocho a opatrne. Našťastie takých jednotlivcov nepoznám, pretože každý je vlastne slobodný jednotlivec, a ak mi aj (častokrát) napadne pomyslieť si o niekom, že je zbabelý a obmedzený hlupák, bola by som aj ja hlúpa, keby som ho z dlhodobého hľadiska rovno takto zaškatuľkovala a príliš namyslená, aby som si myslela, že ho tak hlboko poznám, aby som si to dovolila tvrdiť sebe, nieto ešte ďalším ľuďom. Preto si myslím, že to má v sebe každý, len tí, čo to otvoria a dajú najavo, sú menej sústredení na to, čo si o tom pomyslia ostatní alebo tak. Lebo však, čo iné človek má, ak nie svoju šibnutú symfóniu myšlienok, sračiek, pocitov a všetkého toho ujebaného ďalšieho, čomu, koniec koncov,  rozumie len on sám? Prečo okresávať, spochybňovať a vysmievať sa inému za to, čo mu predsa dáva zmysel? Koniec filozofického okienka.