Pracovné hanby III.

Začala škola, na prednáškach a seminároch som sa cítila ako najvypatlanejší človek na planéte a do izby sa postupne nasťahovali moje dve spolubývajúce. Nazvime ich Kefka a Mlieko. Tie spočiatku vyzerali v pohode, ale neskôr sa z nich vykľuli snáď najdrbnutejšie dievky z celého bloku M. Spolubývajúca Kefka prišla k svojej prezývke takto: V pohári na umývadle sme mali odložené dve úplne totožné zubné kefky, jednu jej a jednu moju a ja som si raz po návrate zvonku nechtiac umyla zuby jej kefkou. Neviem, ako to neskôr zistila, keďže vyzerali presne rovnako, boli z nejakej samošky pod intrákom. Whatever. Kefka sa na mňa kvôli tomu zdula ako balón a začala sa rozprávať už len s Mliekom. Spolubývajúca Mlieko prišla k svojej prezývke takto: V chladničke sme mali odložené dve úplne totožné krabice trvanlivého mlieka a ja som si raz asi nechtiac zaliala vločky jej mliekom. Neviem, ako to neskôr zistila, keďže vyzerali presne rovnako, boli z tej istej samošky pod intrákom a asi bolo aj v krabiciach toľko isto mlieka, keďže som si ich splietla. Whatever. Mlieko sa na mňa kvôli tomu tiež zdula ako balón a rozprávala sa už len s Kefkou.

Takto sa so mnou nerozprávali asi týždeň a ja som nerozumela, prečo. Rozprával sa so mnou už len frajer Mlieka, obrovský hokejista, ktorý k nám chodil pravidelne na návštevu a ktorého Mlieko láskyplne oslovovala "babatko".  Po nejakom čase som sa ich teda spýtala, prečo so mnou nekomunikujú, lebo mi to nejak nešlo do hlavy. Oni asi čakali iba na to a spustili na mňa masívne kantáre, kefka hento, mlieko tamto. Napriek tomu, že som šla a kúpila Mlieku nové mlieko a Kefke novú kefku, stala som sa vydedencom, Mlieku úplne preplo a rozpísala nad umývadlom nejaké služby na upratovanie, či čo a vyžadovala odo mňa, aby som si upratovala na VLASTNOM stole a podobné bullshity. Preto som sa prestala zdržovať na izbe, avšak aj napriek tomu sa mi začali stávať ďalšie veci, ktoré asi veľmi úzko súviseli so zákonom schválnosti. Kefka mala totiž veľmi ľahký spánok, napriek tomu si neprezieravo vybrala na bývanie svetlicu s tromi lôžkami a nie napríklad s jedným, a asi predpokladala, že všetky jej spolubývajúce budú fungovať v totožných časoch ako ona. Každopádne, vždy, keď som ráno vstávala na prednášku, snažila som sa všetko robiť čo najtichšie, ale aj napriek môjmu všemožnému úsiliu sa Kefka vždy zobudila, začala sa mrviť na posteli a podráždene vymraučiavala spod periny ako malé decko, až kým som za sebou nezabuchla dvere. To ma znervóznilo a ako naschvál som si napríklad drbla nohu o chladničku a ten masakrálny buchot zobudil, samozrejme, už aj to sprosté Mlieko. Raz sa mi po celej izbe rozsypali kusy zmrazeného chleba, ktorý som si chcela zobrať so sebou do školy a nechtiac som na ňom roztrhla sakel, čo v tom rannom tichu znelo, akoby podlahu bičoval meteorický dážď alebo čo.

Aby som s Kefkou a Mliekom interagovala čo najmenej a práca na pošte skončila, začala som brigádovať v kerfúre za pokladňou, kde som sa zdržiavala asi od 16. do 21. hodiny a závidela som všetkým tým ľuďom, čo si kládli na pohyblivý pás víno, pivo, mozzarely, olivy, rajčinky a podobné šmaky, pričom som si predstavovala, aký príjemný večer ich asi čaká, zatiaľ čo mňa čaká na izbe mliečno - kefkové peklo a polievka v prášku. Toto trvalo asi dva alebo tri mesiace. Konečne som si zapamätala kód na kaizerky a kódy na ďalších tristo miliónov druhov pečiva, avšak obrovský problém mi robilo vydávanie peňazí, a to napriek tomu, že mi pokladňa sama počítala, koľko mám vydať. Po každej jednej šichte som mala manko, a to aj v dni, keď som sa práve na vydávanie extrémne sústredila. Preto mi vydávanie trvalo asi šrilión rokov a ľudia prechádzali k iným pokladniam. Sem-tam ma kvôli tomu radšej posadili k nejakej skúsenej pokladníčke, že mám od nej odpozorovať nejaké pokladnícke skilly. Namiesto toho mi však rozprávali kadejaké príhody zo života a zverovali sa mi so svojimi trápeniami. Jedna z nich bola veľmi čiperná, mala asi meter päťdesiat, obrovské vypúlené hnedé oči a vlasy pevno ulízané do uzla. Neustále jej vyvolával na mobil nejaký jej druh a furt riešili, čo bude na večeru, kto kúpi chlast, a podobne. Vtedy som za ňu blokovala ja. Vlastne, v kerfúre to nebol až taký fail, bola to skôr poriadna depresia.

Okrem toho som si našla ďalšiu fajnovú brigádku, a to každoštvrtkové päťhodinové upratovanie megalomanského štvorposchodového baráku s výťahom, travertínovými podlahami, masívnou garážou so šiestimi autami, posilkou, vaňou s výhľadom na Slavín a bazénom. S majiteľom, ktorý len sedel za svojim počítačom a predával a nakupoval akcie sme vtedy mali niekoľko zaujímavých debát o umení a cestovaní. Prednedávnom ho zabasli a už aj vlastne prepustili pre podozrenie z objednania vraždy. Hlavne, že mi vyplácal tú dvacku, čo som mala na jedlo a nejakú zábavu. Ďalšiu dvacku sme zasa vyšmelili s Ikonou Škandálu, keď sme chodievali darovať plazmu do Rakúska a keďže som mala kvôli tomu stále obviazané ruky, v škole si mysleli, že si pichám herák. Možno práve preto som sa o rok neskôr zapáčila Libeyovi. Mala som štyri farebné dredy a s tými dopichanými rukami som vyzerala asi ako heroin chic.

Z trucu som celý ten čas nedodržiavala upratovacie služby, ktoré stanovila Mlieko a v jeden večer som si na svojom stole našla lístok, kde bola napísaná najstrašidelnejšia veta, aká môže v tomto časopriestore existovať: "Musíme sa s tebou porozprávať. Kefka a Mlieko."

Hneď na druhý deň som si za seba ako náhradu našla nejakú ďalšiu nešťastnicu a vybavila som si miesto na inej izbe spolu s kamoškou Mon. Pod rúškom noci som sa vplížila do svojej izby v čase, keď mali podľa mojich dlhodobých pozorovaní Kefka s Mliekom najhlbší spánok, napchala som si všetky veci do svojho 75 litrového batoha, z odkazu som zložila lodičku alebo nejaké iné origami, nechala to na svojom stole a zdrhla som z tej chorej izby navždy. Vysrala som sa na kerfúr, s Mon sme spoznali našu novú spolubývajúcu Maceka, o ktorej sme si najprv mysleli, že je satanistka a začala som brigádovať v kine. Mala som dvadsať a vtedy, milí priatelia, začali najlepšie a najprepnutejšie roky môjho života, ktoré, dúfam, skončia, až keď zemrem.