Nebo a leto '98
Sú dni, kedy mám fakt pocit, že som z inej planéty. Čo planéty, akoby som bola z inej galaxie! Alebo som sa tam ja sama nevedomky odpálila? Niekedy neviem, či už mám všetko tak prekuknuté, alebo, naopak, vôbec ničomu nerozumiem. Aby som furt v hlave nerozoberala takéto bullshity a neuverila predstave, že som osamelá planétka, čo vlastne len krúži neustále dookola už asi šrilióny rokov, musím chodiť nabajkovať každý deň 30 kilákov, alebo behať aspoň hodku, aby mi nepreplo alebo čo. Alebo si o tom napíšem sem a znova si spravím zo seba a zo svojich riešičiek srandu, tak ako doposiaľ. Alebo si zo seba robím srandu aj v reále. Dnes som napríklad prišla do práce v pyžame, len som si navliekla ponožky a plátenky a trochu si zahrabala vlasy. Okej, nebolo to ozajstné pyžamo, ale fakt to vyzeralo ako pyžamo.
Hm, aj keď, priznám sa, ani to písanie mi v poslednom čase nejak nejde. A čo je super, nevadí mi to. Posledné mesiace totiž nedokážem veľmi premýšľať nad tým, čo sa stalo kedysi. Pretože sa mi pred pár mesiacmi stalo a deje niečo, o čom som si myslela, že sa mi už v živote nestane. Zaľúbila som sa! Do človeka, ktorý je vlastne tiež pre niektorých trochu čudný, ale mne pripadá ako najfarebnejší vo vesmíre. Proste, som v tom až po uši. Niekedy je vlastne super byť z inej planéty, lebo keď je aj ten druhý a stretnú sa, vyzerá to asi tak, ako keď vypustíte dve decká do obrovskej farebnej záhrady a necháte bez dozoru. Všetko sa dá, všetko sa im prepečie a všetko dobre vypáli. Možno nie úplne všetko, ale doposiaľ sme veci vždy dokázali vyriešiť. Zatiaľ si teda žijem na vrchole svojej životnej sínusoidky a dúfam, že všetko bude okej. Nielen pre mňa, ale pre všetkých. A okrem toho, už som predsa dosť veľká na to, aby som to ohandlovala. Na začiatku tohto roka som si totiž povedala, že budem cool a ohromne nad vecou. Horšie ale je, že pri ňom prestávam byť cool, totálne vymäknem a zmením sa na jednu veľkú plyšovú a jemnuškú roztečenciu po podlahe. Čo ma trochu znepokojuje, ale asi seriem na to, pretože ma to baví a neistota rovná sa neobmedzené možnosti. Žijem si proste svoje leto '98 a je to výborné.
Až na niekoľko naštrbených a, dúfam, že len na istý čas zničených vzťahov. Ťažko znášam, keď nie sú veci v harmónii, ale ako som zistila, všetko si asi vyberá svoju daň. Častokrát ma to premôže a vtedy si naozaj musím poplakať do vankúša v tej mojej kutici, lebo je to ťažké, zaplatiť tú daň. A úplne si želám, aby vtedy niekto prišiel, urobil mi kakao a povedal, že to bude okej. Neviem, ako by som to urobila inak, ale zároveň viem, že inak sa nedalo a všetko je tak ako má byť a krásne to do seba zapadá. Alebo som už fakt pojedla príliš veľa drog.
Niekedy sa mi zdá - keď si spätne premietam udalosti - že tu všetci naokolo hráme len nejakú čudnú rolu, každý tú svoju. Veľakrát totiž nerozumiem, prečo sa nejaký človek správa tak ako sa správa, keď si myslím, že je vlastne úplne iný. Potom si ale poviem, že veď aj ja sa veľakrát správam inak a niekedy aj dosť čudne, aj keď vlastne nechcem. A preto sa vlastne ani nedokážem na nikoho hnevať či niekomu niečo vyčítať. Veď ja sama si hrám rôzne roly - zabávačku, introvertku, raz masívneho odľuda, kurvítko, raz hlúpu, paranoidnú, ale niekedy sa mi podarí byť aj velice múdrou. Takže:
Mám takú svoju predstavu neba a myslím si, že to tak aj bude, inak už naozaj neviem, že o čom to tu teda je: keď zemrem, vystúpim po takých strmých drevených schodoch do útulného podkrovia, kde budú všetci ľudia, ktorých ľúbim, aj takí, čo to nevedia, proste všetci, ktorí ma kedy v živote stretli, stretnú a ovplyvňujú, všetci, čo sme žili v rovnakom čase a vlastne sa máme radi, aj keď sa naše cesty rozdelili. Proste, budú tam všetci. A keď vystúpim po tých schodoch a uvidia ma, začnú vykrikovať, že "hurá, no čaukooo, konečne, vitaj!" a tam v tom podkroví budeme pozerať na hviezdy a fajčiť pukačky, bude tam hrať skvelá hudba a vonku rásť veľká borovica, po ktorej sa budeme škriabať a s tými ľuďmi si budeme v záchvatoch smiechu navzájom vysvetľovať, prečo sme vtedy konali tak ako sme konali a že sme tak vlastne robili preto, aby sme at the end of the day skončili spolu na tomto perfektnom mieste. Že to všetko stálo za to a že nám bude všetkým dobre až na veky vekov. Ejmen.
Mery Kristmas. ***
Hudobný odkaz a definition of vulnerability: https://open.spotify.com/track/3cmW5eArAwzxsOsSaHBC8j
Hm, aj keď, priznám sa, ani to písanie mi v poslednom čase nejak nejde. A čo je super, nevadí mi to. Posledné mesiace totiž nedokážem veľmi premýšľať nad tým, čo sa stalo kedysi. Pretože sa mi pred pár mesiacmi stalo a deje niečo, o čom som si myslela, že sa mi už v živote nestane. Zaľúbila som sa! Do človeka, ktorý je vlastne tiež pre niektorých trochu čudný, ale mne pripadá ako najfarebnejší vo vesmíre. Proste, som v tom až po uši. Niekedy je vlastne super byť z inej planéty, lebo keď je aj ten druhý a stretnú sa, vyzerá to asi tak, ako keď vypustíte dve decká do obrovskej farebnej záhrady a necháte bez dozoru. Všetko sa dá, všetko sa im prepečie a všetko dobre vypáli. Možno nie úplne všetko, ale doposiaľ sme veci vždy dokázali vyriešiť. Zatiaľ si teda žijem na vrchole svojej životnej sínusoidky a dúfam, že všetko bude okej. Nielen pre mňa, ale pre všetkých. A okrem toho, už som predsa dosť veľká na to, aby som to ohandlovala. Na začiatku tohto roka som si totiž povedala, že budem cool a ohromne nad vecou. Horšie ale je, že pri ňom prestávam byť cool, totálne vymäknem a zmením sa na jednu veľkú plyšovú a jemnuškú roztečenciu po podlahe. Čo ma trochu znepokojuje, ale asi seriem na to, pretože ma to baví a neistota rovná sa neobmedzené možnosti. Žijem si proste svoje leto '98 a je to výborné.
Až na niekoľko naštrbených a, dúfam, že len na istý čas zničených vzťahov. Ťažko znášam, keď nie sú veci v harmónii, ale ako som zistila, všetko si asi vyberá svoju daň. Častokrát ma to premôže a vtedy si naozaj musím poplakať do vankúša v tej mojej kutici, lebo je to ťažké, zaplatiť tú daň. A úplne si želám, aby vtedy niekto prišiel, urobil mi kakao a povedal, že to bude okej. Neviem, ako by som to urobila inak, ale zároveň viem, že inak sa nedalo a všetko je tak ako má byť a krásne to do seba zapadá. Alebo som už fakt pojedla príliš veľa drog.
Niekedy sa mi zdá - keď si spätne premietam udalosti - že tu všetci naokolo hráme len nejakú čudnú rolu, každý tú svoju. Veľakrát totiž nerozumiem, prečo sa nejaký človek správa tak ako sa správa, keď si myslím, že je vlastne úplne iný. Potom si ale poviem, že veď aj ja sa veľakrát správam inak a niekedy aj dosť čudne, aj keď vlastne nechcem. A preto sa vlastne ani nedokážem na nikoho hnevať či niekomu niečo vyčítať. Veď ja sama si hrám rôzne roly - zabávačku, introvertku, raz masívneho odľuda, kurvítko, raz hlúpu, paranoidnú, ale niekedy sa mi podarí byť aj velice múdrou. Takže:
Mám takú svoju predstavu neba a myslím si, že to tak aj bude, inak už naozaj neviem, že o čom to tu teda je: keď zemrem, vystúpim po takých strmých drevených schodoch do útulného podkrovia, kde budú všetci ľudia, ktorých ľúbim, aj takí, čo to nevedia, proste všetci, ktorí ma kedy v živote stretli, stretnú a ovplyvňujú, všetci, čo sme žili v rovnakom čase a vlastne sa máme radi, aj keď sa naše cesty rozdelili. Proste, budú tam všetci. A keď vystúpim po tých schodoch a uvidia ma, začnú vykrikovať, že "hurá, no čaukooo, konečne, vitaj!" a tam v tom podkroví budeme pozerať na hviezdy a fajčiť pukačky, bude tam hrať skvelá hudba a vonku rásť veľká borovica, po ktorej sa budeme škriabať a s tými ľuďmi si budeme v záchvatoch smiechu navzájom vysvetľovať, prečo sme vtedy konali tak ako sme konali a že sme tak vlastne robili preto, aby sme at the end of the day skončili spolu na tomto perfektnom mieste. Že to všetko stálo za to a že nám bude všetkým dobre až na veky vekov. Ejmen.
Mery Kristmas. ***
Hudobný odkaz a definition of vulnerability: https://open.spotify.com/track/3cmW5eArAwzxsOsSaHBC8j
Komentáre
Zverejnenie komentára