Bratislavka
Myslela som, že to nikdy neskončí, tento môj spôsob fungovania, udržiavanie samej seba akoby na hrane, donekonečna. Viem, že je to asi blbosť, ale musím to tak raz za čas robiť, aby ma trochu ošľahalo a zistila som, čo je ešte zábava a čo už je seriózna vec. Predvčerom som sa napríklad nechtiac vytrepkala jednou nohou do nejakej šachty nad železničným tunelom, keď sme boli s Tomášom pozerať vlaky a mám dva štichy na holeni, takže si dávam nachvíľu pohov od kadejakých vagabundstiev (vyberala som ich potom sama s Robiecom na výlete v Amerike a som rada, že som neschytala gangrénu alebo čo).
Dlho som nič nenapísala. Nemala som čas ani chuť znova a donekonečna reflektovať to, čo sa mi deje. Ale čo z toho, keď aj tak to stále robím vo vlastnej hlave 24/7? Šibe mi z toho? Celkom dosť. Spochybňujem denno-denne svoje rozhodnutia a pýtam sa samej seba, či to je*e mne alebo iným? Samozrejme. Tú hlavu neviem vypnúť.
A je to ťažké, keďže moja chaosí furt. Akoby som v nej niekde vzadu mala stále nejaké pozadie, na ktorom sa premietajú príbehy, kade chodím, všade vidím príbehy a tie niekedy vytláčajú ten môj, a potom som strašne roztržitá, lebo žijem naraz v dvoch svetoch alebo čo. Mojou najväčšou nočnou morou je, že tá moja realita vlastne nie je realita ostatných. Že som bláznivá a osamelá, že tu už bohviekoľko chodím po svete a rozprávam sa sama so sebou. Potom mi ale napadne, že keby aj, tak je to vlastne úplne jedno.
Druhý strach, ktorý striehne za pozadím je, že som kurvítko, že spúšťam zlo. Že je vo mne zakliata temnota. Vždy sa totiž na sekundu zdesím toho, keď sa mi darí, keď mi hrá všetko do karát, bojím sa to prijať. Lebo sa zľaknem tej zodpovednosti alebo čo. Vtedy sa predtým jasný gut feeling zmení na paranoje a ide mi z toho rozdrapiť hlavu. Hľadám v tom všetkom nejaký zádrheľ, alebo si ho vymyslím. Too good to be true. Čo je úplne šibnutý postoj, keďže práve ten ma, paradoxne, paralyzuje najviac a všetko sa pokazí až potom.
Preto si musím neustále opakovať, že je to blbosť a že si zaslúžim to, čo mám, lebo sa mi deje všetko, čo som vždy chcela a potrebovala. A keď sa to deje, treba na to naskočiť. Tak som na to naskočila, veziem sa a viem, že robím správnu vec.
Takže:
Píšem vlastne iba vtedy, keď sa to pretne, všetko konečne nadobudne zmysel a vyústi do jedného životného pocitu. Tých línií bolo za posledné mesiace extrémne veľa, až sa dnes konečne spojili do jednej jedinej. Do absolútneho kľudu. Napriek tomu, že mením job, mením mesto, mením atmosféru. Dialo sa to síce postupne, lebo som niekedy vrhnutá do vôd, v ktorých som v živote neplávala. Tak improvizujem a hrám sa, že všetkému rozumiem. Som z toho dostrihaná? Totálne. Impostor syndrome? Starý fella, ktorý presne vie, ako ma rozhodiť v každej debilnej miliseknunde môjho života. Niekedy ani presne neviem, čo robím, len to robím a asi aj dobre a niekedy aj dosť nafakáča alebo čo. Neviem. Ale učím sa. Snažím sa nežiť v chaose, resp. si ho nejak ukočírovať tak, aby z neho vzišlo niečo pekné.
Keď sa niekedy neviem zorientovať, vraciam sa k sebe ako k dieťaťu, čo sa hrá a robí to, čo robiť má a nie to, čo by sa malo. Bez kalkulovania. Proste taká malá Terez, ktorá sa cíti presne takto. Vtedy má najčistejšiu myseľ a robí presne to, čo vie a čo jej vyrába radosť. To znamená, že si robí, čo chce, chodí, kam chce, nemusí nič nikomu vysvetľovať a furt sa za niečo ospravedlňovať a zamýšľať sa nad bullshitom niekoho iného. Kto to pochopí, tak to proste pochopí, lebo ju pozná, alebo sa pripojí, poprípade udrží krok a kto nie, ten sa z toho chodníka o čosi vzdiali, alebo úplne odpojí. Vždy som chcela byť ako Pipi, ktorá aj z nepríjemnosti vedela vyrobiť smiešnu vec. No a tá malá Terez opúšťa Bratislavku a odchádza do Prahy. Teda, ako by R. povedal - rok sa s rokom stretol - sa to skôr tak samé spravilo. A mám z toho radosť. Aj z toho, ako si vypestujem raz toľko rastliniek, tu, na novom mieste a bude okolo mňa taká obrovská džungľa, že sa do nej možno nasťahujú aj kadejaké smiešne zvieratká a vzniknú smiešne svety. Jeden už napríklad vznikol a volá sa Cyklus jemnošči.
Asi som si v Bratislavke tak nejak postupne a prirodzene vyriešila svoje biznisy a viac jej nemám čo dať, dala som jej všetko, čo bolo potrebné a vždy sa do nej rada vrátim, lebo jej rozumiem. Veď sa aj musím. Ale ako som v nej bola pred rokom tvorivá, tak som v nej bola v poslednom čase deštruktívna. Lebo som už hlavou vlastne dávno inde.
Aj som posledné týždne cítila nostalgišče, pretože som v nej našla čosi ako nezávislosť a prišla som v nej na hromadu zásadných vecí. A trochu som sa bála, že keď z nej odídem, tak tú nezávislosť zasa nejakým spôsobom stratím a už to nebudem ja alebo čo. Ako sme ale zhodnotili s Enn, nechceli by sme sa do toho obdobia vrátiť, zas do toho istého, pretože je tu iné, nové a staré stratilo zmysel.
No a včera, keď som si vo svojej kutici triedila a vyhadzovala veci, zmocnil sa ma úplný ošiaľ a nemohla som sa dočkať toho, kedy to všetko zbalím a konečne vypadnem. Do stredu kuchyne som hodila plachtu z postele a len som do nej ako šibnutá hádzala veci na vyhodenie. Jasné, že som takmer kvôli tomu zmeškala vlak a po nejaké veci si ešte aj tak musím prísť. Nechala som to preto šmarené v kuchyni vedľa smetí a Baš s Kristínou asi nebudú rady, ale aj tak. Zvláštne. Pred rokom by mi takáto kacírska myšlienka ani nenapadla.
Nastúpila som do vlaku a potom, keď som vystúpila tu, v Pražke, zostal napriek všetkým strachom v mojej hlave a šerdci už len pokoj. Ten pokoj, čo furt hľadám.
Dlho som nič nenapísala. Nemala som čas ani chuť znova a donekonečna reflektovať to, čo sa mi deje. Ale čo z toho, keď aj tak to stále robím vo vlastnej hlave 24/7? Šibe mi z toho? Celkom dosť. Spochybňujem denno-denne svoje rozhodnutia a pýtam sa samej seba, či to je*e mne alebo iným? Samozrejme. Tú hlavu neviem vypnúť.
A je to ťažké, keďže moja chaosí furt. Akoby som v nej niekde vzadu mala stále nejaké pozadie, na ktorom sa premietajú príbehy, kade chodím, všade vidím príbehy a tie niekedy vytláčajú ten môj, a potom som strašne roztržitá, lebo žijem naraz v dvoch svetoch alebo čo. Mojou najväčšou nočnou morou je, že tá moja realita vlastne nie je realita ostatných. Že som bláznivá a osamelá, že tu už bohviekoľko chodím po svete a rozprávam sa sama so sebou. Potom mi ale napadne, že keby aj, tak je to vlastne úplne jedno.
Druhý strach, ktorý striehne za pozadím je, že som kurvítko, že spúšťam zlo. Že je vo mne zakliata temnota. Vždy sa totiž na sekundu zdesím toho, keď sa mi darí, keď mi hrá všetko do karát, bojím sa to prijať. Lebo sa zľaknem tej zodpovednosti alebo čo. Vtedy sa predtým jasný gut feeling zmení na paranoje a ide mi z toho rozdrapiť hlavu. Hľadám v tom všetkom nejaký zádrheľ, alebo si ho vymyslím. Too good to be true. Čo je úplne šibnutý postoj, keďže práve ten ma, paradoxne, paralyzuje najviac a všetko sa pokazí až potom.
Preto si musím neustále opakovať, že je to blbosť a že si zaslúžim to, čo mám, lebo sa mi deje všetko, čo som vždy chcela a potrebovala. A keď sa to deje, treba na to naskočiť. Tak som na to naskočila, veziem sa a viem, že robím správnu vec.
Píšem vlastne iba vtedy, keď sa to pretne, všetko konečne nadobudne zmysel a vyústi do jedného životného pocitu. Tých línií bolo za posledné mesiace extrémne veľa, až sa dnes konečne spojili do jednej jedinej. Do absolútneho kľudu. Napriek tomu, že mením job, mením mesto, mením atmosféru. Dialo sa to síce postupne, lebo som niekedy vrhnutá do vôd, v ktorých som v živote neplávala. Tak improvizujem a hrám sa, že všetkému rozumiem. Som z toho dostrihaná? Totálne. Impostor syndrome? Starý fella, ktorý presne vie, ako ma rozhodiť v každej debilnej miliseknunde môjho života. Niekedy ani presne neviem, čo robím, len to robím a asi aj dobre a niekedy aj dosť nafakáča alebo čo. Neviem. Ale učím sa. Snažím sa nežiť v chaose, resp. si ho nejak ukočírovať tak, aby z neho vzišlo niečo pekné.
Keď sa niekedy neviem zorientovať, vraciam sa k sebe ako k dieťaťu, čo sa hrá a robí to, čo robiť má a nie to, čo by sa malo. Bez kalkulovania. Proste taká malá Terez, ktorá sa cíti presne takto. Vtedy má najčistejšiu myseľ a robí presne to, čo vie a čo jej vyrába radosť. To znamená, že si robí, čo chce, chodí, kam chce, nemusí nič nikomu vysvetľovať a furt sa za niečo ospravedlňovať a zamýšľať sa nad bullshitom niekoho iného. Kto to pochopí, tak to proste pochopí, lebo ju pozná, alebo sa pripojí, poprípade udrží krok a kto nie, ten sa z toho chodníka o čosi vzdiali, alebo úplne odpojí. Vždy som chcela byť ako Pipi, ktorá aj z nepríjemnosti vedela vyrobiť smiešnu vec. No a tá malá Terez opúšťa Bratislavku a odchádza do Prahy. Teda, ako by R. povedal - rok sa s rokom stretol - sa to skôr tak samé spravilo. A mám z toho radosť. Aj z toho, ako si vypestujem raz toľko rastliniek, tu, na novom mieste a bude okolo mňa taká obrovská džungľa, že sa do nej možno nasťahujú aj kadejaké smiešne zvieratká a vzniknú smiešne svety. Jeden už napríklad vznikol a volá sa Cyklus jemnošči.
Asi som si v Bratislavke tak nejak postupne a prirodzene vyriešila svoje biznisy a viac jej nemám čo dať, dala som jej všetko, čo bolo potrebné a vždy sa do nej rada vrátim, lebo jej rozumiem. Veď sa aj musím. Ale ako som v nej bola pred rokom tvorivá, tak som v nej bola v poslednom čase deštruktívna. Lebo som už hlavou vlastne dávno inde.
Aj som posledné týždne cítila nostalgišče, pretože som v nej našla čosi ako nezávislosť a prišla som v nej na hromadu zásadných vecí. A trochu som sa bála, že keď z nej odídem, tak tú nezávislosť zasa nejakým spôsobom stratím a už to nebudem ja alebo čo. Ako sme ale zhodnotili s Enn, nechceli by sme sa do toho obdobia vrátiť, zas do toho istého, pretože je tu iné, nové a staré stratilo zmysel.
No a včera, keď som si vo svojej kutici triedila a vyhadzovala veci, zmocnil sa ma úplný ošiaľ a nemohla som sa dočkať toho, kedy to všetko zbalím a konečne vypadnem. Do stredu kuchyne som hodila plachtu z postele a len som do nej ako šibnutá hádzala veci na vyhodenie. Jasné, že som takmer kvôli tomu zmeškala vlak a po nejaké veci si ešte aj tak musím prísť. Nechala som to preto šmarené v kuchyni vedľa smetí a Baš s Kristínou asi nebudú rady, ale aj tak. Zvláštne. Pred rokom by mi takáto kacírska myšlienka ani nenapadla.
Nastúpila som do vlaku a potom, keď som vystúpila tu, v Pražke, zostal napriek všetkým strachom v mojej hlave a šerdci už len pokoj. Ten pokoj, čo furt hľadám.
Možno som sa zmenila, alebo som sa len práve vrátila k podstate. Ktovie.
Nič nie je krajšie a voňavejšie ako jar v Bratislavke. A práve preto je z nej najlepšie odísť práve teraz.
Nič nie je krajšie a voňavejšie ako jar v Bratislavke. A práve preto je z nej najlepšie odísť práve teraz.
Komentáre
Zverejnenie komentára