Vaša lenivošč
Ty vole.
Mám čosi písať. Mám písať popisky do katalógu. Do katalógu o výrobkoch z jelenieho parožia. Ou maj šajt. Nie pre parožie, ale preto, lebo sa posledné týždne cítim ako Nicolas Cage v tej scéne z Adaptation:
"To begin... To begin... How to start? I'm hungry. I should get coffee. Coffee would help me think. Maybe I should write something first, then reward myself with coffee. Coffee and a muffin. Okay, so I need to establish the themes. Maybe a banana-nut. That's a good muffin."
Presne tak. Nemôžem veru povedať, že by zo mňa v poslednom období vytryskávali brilantné myšlienky jak z Huntera S. Thompsona (ktorý by dnes oslávil 80 rokov, nech mu je mramor ľahký). Vôbec nie. Každé debilné ráno si spravím kávu, zjem donut z večierky alebo si urobím chleba vo vajci, otvorím vždy nový wordovský súbor, pretože tie z predchádzajúcich dní mi tak masívne lezú na nervy, že ich na konci dňa vymažem a idem si radšej ľahnúť. A na druhý deň sa snažím začať odznova.
Nič. Len čumím do počítača a dávam si, ako by povedal Ondro, nekonečný tupý scroll na denníku, na instáči, na dazed, na hocičom, len aby som nemusela písať to, čo mám písať. A keď sa k tomu dokopem, lebo už niet do čoho pichnúť, tak len pozerám na ten prázdny list. Alebo píšem také bullshity, že mi z nich zastáva rozum a ako ich píšem, rovno ich aj mažem.
Ani za toho otca si nedokážem nahecovať tú moju letom rozvláčnenú hlavu! Tá si lieta niekde extréme vysoko v oblakoch a rieši somariny. Napríklad to, ako by som postavila na tie oblaky továreň a šéfovala jej. Každé ráno by som vstala a na oblohu vypustila obláčik iného tvaru:
Robiec tvrdí, že sa furt vyhováram na to, že nemám inšpiráciu, a ak potrebujem múzu, tak práve takú, čo ma bude furt kopať do riti. Inak zakrniem a stratím drive. A že ma teda bude kopať do môjho mentálneho zadku on, lebo si myslí, že na to mám, aj keď sa mi to nebude páčiť.
Jasné, že ma toto vyhlásenie v prvej sekunde masívne rozčúlilo, zranilo moje krehunké ego a odišla som trucovať a zamýšľať sa nad svojou ničotou na gaučík do druhej izby. Vaša hrdá zvelebencia Terézia.
Ale po chvíli som sa musela na sebe fakt smiať, lebo má, samozrejme, absolútnu pravdu. Som lenivá. A extrémne mu závidím a obdivujem ten jeho drive (mal by sa volať Rezko alebo Svižko, pretože po dvadsaťdňovom výstupe na najvyššiu horu sveta by ešte v kľude stihol navariť guláš pre celý tábor, prestavať nábytok v izbe, zabookovať letenky na Mesiac, povysávať, narúbať drevo, založiť vatru, tancovať do rána, potom si dať ešte cyklovýlet a popri tom mi z fleku vypočítať paušálne výdavky živnostníka. Masakrál! bez štipky irónie).
Na druhej strane sa zasa stotožňujem aj s myšlienkou, že niektoré veci treba nechať, nech si pekne prídu sami a nie sa za nimi hnať. Otázka je, ako rozoznať, kedy je to všetko len bohapustá lenivosť a kedy je to akože intuícia. A skúsenosť mi hovorí, že práve vtedy, keď netlačím na pílu, ide to samé.
To je vlastne to, čo okrem ďalších zacyklených debilín riešim celý život. Čo keď je mojou misiou byť práve tou, ktorá sa za ničím neženie a ktorú nič nerozhodí? Hm? Veď v tom som predsa najlepšia! Lebo ja si to tak trochu myslím. Alebo je to výhovorka na to, že sa mi proste niektoré veci nechce riešiť? Netuším.
Bullshit, jasné, že sa zasa len vyhováram. Idem radšej na cigu. Možno ma osvieti. Nielen to slnko v tomto mestskom krematóriu, ale aj duch šwiatý a svätá Agnieška z Múzie, patrónka všetkých bezradných, obvykle zobrazovaná so zámkom bez kľúča a dvoma lenivými všami na dlani.
Trochu ma osvietilo, už-už som chcela začať, ale namiesto opisov parožia som napísala toto. Idem ešte na vecko a potom to naozaj dopíšem, sľubujem.
A btw, želám nám krásnje výročie: https://goo.gl/P5fiKm
Mám čosi písať. Mám písať popisky do katalógu. Do katalógu o výrobkoch z jelenieho parožia. Ou maj šajt. Nie pre parožie, ale preto, lebo sa posledné týždne cítim ako Nicolas Cage v tej scéne z Adaptation:
"To begin... To begin... How to start? I'm hungry. I should get coffee. Coffee would help me think. Maybe I should write something first, then reward myself with coffee. Coffee and a muffin. Okay, so I need to establish the themes. Maybe a banana-nut. That's a good muffin."
Presne tak. Nemôžem veru povedať, že by zo mňa v poslednom období vytryskávali brilantné myšlienky jak z Huntera S. Thompsona (ktorý by dnes oslávil 80 rokov, nech mu je mramor ľahký). Vôbec nie. Každé debilné ráno si spravím kávu, zjem donut z večierky alebo si urobím chleba vo vajci, otvorím vždy nový wordovský súbor, pretože tie z predchádzajúcich dní mi tak masívne lezú na nervy, že ich na konci dňa vymažem a idem si radšej ľahnúť. A na druhý deň sa snažím začať odznova.
Nič. Len čumím do počítača a dávam si, ako by povedal Ondro, nekonečný tupý scroll na denníku, na instáči, na dazed, na hocičom, len aby som nemusela písať to, čo mám písať. A keď sa k tomu dokopem, lebo už niet do čoho pichnúť, tak len pozerám na ten prázdny list. Alebo píšem také bullshity, že mi z nich zastáva rozum a ako ich píšem, rovno ich aj mažem.
Ani za toho otca si nedokážem nahecovať tú moju letom rozvláčnenú hlavu! Tá si lieta niekde extréme vysoko v oblakoch a rieši somariny. Napríklad to, ako by som postavila na tie oblaky továreň a šéfovala jej. Každé ráno by som vstala a na oblohu vypustila obláčik iného tvaru:
Nech tí, čo na tú oblohu aj zvyknú sem-tam obrátiť hlavu od chodníka majú radosť. Ide ma z toho roztrhať. Už mi nepomáha ani stres, lebo z nejakého čudného dôvodu žiaden necítim. Asi by som mala alebo čo. Vyhorencia?
Robiec tvrdí, že sa furt vyhováram na to, že nemám inšpiráciu, a ak potrebujem múzu, tak práve takú, čo ma bude furt kopať do riti. Inak zakrniem a stratím drive. A že ma teda bude kopať do môjho mentálneho zadku on, lebo si myslí, že na to mám, aj keď sa mi to nebude páčiť.
Jasné, že ma toto vyhlásenie v prvej sekunde masívne rozčúlilo, zranilo moje krehunké ego a odišla som trucovať a zamýšľať sa nad svojou ničotou na gaučík do druhej izby. Vaša hrdá zvelebencia Terézia.
Ale po chvíli som sa musela na sebe fakt smiať, lebo má, samozrejme, absolútnu pravdu. Som lenivá. A extrémne mu závidím a obdivujem ten jeho drive (mal by sa volať Rezko alebo Svižko, pretože po dvadsaťdňovom výstupe na najvyššiu horu sveta by ešte v kľude stihol navariť guláš pre celý tábor, prestavať nábytok v izbe, zabookovať letenky na Mesiac, povysávať, narúbať drevo, založiť vatru, tancovať do rána, potom si dať ešte cyklovýlet a popri tom mi z fleku vypočítať paušálne výdavky živnostníka. Masakrál! bez štipky irónie).
Na druhej strane sa zasa stotožňujem aj s myšlienkou, že niektoré veci treba nechať, nech si pekne prídu sami a nie sa za nimi hnať. Otázka je, ako rozoznať, kedy je to všetko len bohapustá lenivosť a kedy je to akože intuícia. A skúsenosť mi hovorí, že práve vtedy, keď netlačím na pílu, ide to samé.
To je vlastne to, čo okrem ďalších zacyklených debilín riešim celý život. Čo keď je mojou misiou byť práve tou, ktorá sa za ničím neženie a ktorú nič nerozhodí? Hm? Veď v tom som predsa najlepšia! Lebo ja si to tak trochu myslím. Alebo je to výhovorka na to, že sa mi proste niektoré veci nechce riešiť? Netuším.
Bullshit, jasné, že sa zasa len vyhováram. Idem radšej na cigu. Možno ma osvieti. Nielen to slnko v tomto mestskom krematóriu, ale aj duch šwiatý a svätá Agnieška z Múzie, patrónka všetkých bezradných, obvykle zobrazovaná so zámkom bez kľúča a dvoma lenivými všami na dlani.
Trochu ma osvietilo, už-už som chcela začať, ale namiesto opisov parožia som napísala toto. Idem ešte na vecko a potom to naozaj dopíšem, sľubujem.
A btw, želám nám krásnje výročie: https://goo.gl/P5fiKm
Komentáre
Zverejnenie komentára