Vykrádačka

Na narodeniny som bola v divadle. V hre jedna z postáv obvinila druhú – tú, ktorá napísala, divadelnú hru – že nie je umelcom. Že je len vykrádačkou príbehov a že sa priživuje na životoch iných a tým príbehom sa chce len pomstiť, alebo pred niečím ujsť.

Keď to povedala, po chrbte mi prešiel mráz a úplne som ustrnula. Vlastne ma to aj dosť vystrašilo. Lebo to som ja. Aj ja som taká vykrádačka. Väčšinu času len chodím po svete a rozmýšľam a žasnem, ako zo životov tých okolo mňa vzniká príbeh, ako ho zachytiť a ako sa tento príbeh aj tak už udial v nekonečne veľa civilizáciach nekonečne veľakrát. Je to zlé? Som len pozorovateľka, ktorá len stojí niekde na kopci, hľadí dole na ihrisko a pozoruje hru? Som obyčajná straka? Som odporný človek, čo nemá nič lepšie na robote? Ťahám rybu, alebo pred ňou utekám? Cítim, že práve toto je mojou podstatou, že na to tu som a len pozorujem samu seba.

Veľakrát neviem nič napísať, pretože mám tento pocit príživníčky a okrem toho, získala som nadhľad. Alebo je to ľahostajnosť? Obrúsili sa mi hrany? To nikdy nedovolím, aby ma premohla ľahostajnosť.

Nepíšem, lebo nemám voči čomu vzdorovať a voči čomu sa búriť, lebo si hovorím: ži a nechaj žiť.

A potom si hovorím, že budem predsa vychádzať zo svojho vnútra. Že budem vlastne vykrádať samu seba a vzdorovať samej sebe, podrýpavať samu seba a robiť si zo seba srandu. Len som zbabelá to niekedy robiť. Vlastne je dosť smiešne, že som z toho taká posraná a že to musím robiť znova a znova si to pripomínať a jediné, čo ma štve, som ja sama. Sama sebe som si zdrojom, ale aj najväčším nepriateľom. A to je to najľahšie, ale aj najťažšie zároveň - furt chodiť s kožou na trh.

Nuž čo, je lepšie sa radšej pred sebou vyfarbiť, ako nemať farbu vôbec, alebo čo.

nemesis