Je to Timšel.
Ako som minule písala, že si ľudia vlastne nerozumejú a že nepotrebujem nádej, tak som zistila, že nie som zasa až taká prepnutá temná duša, aby som to dokázala. Preto sa chystám napísať o tom, ako si práveže ľudia rozumejú a ako sme túto tému načali minule s Marcelom. Marcel je človek, ktorý je masívne úprimný a povie všetko, čo mu napadne, aj keď je to asi na jednu milisekundu awkward, ale v konečnom dôsledku je to proste tak. Poslucháč to príjme to a keď to neprevrství rozmýšľaním, či to bolo vhodné alebo nie, tak zistí, že Marcel je najvtipnejší rozprávač na svete. Pretože ako to má v hlave, tak to ide všetko von. No a s Marcelom sme prišli na takúto vec.
Je dosť možné, že v nejakej kultúre na to existuje nejaké šialene dlhé slovo, čo to opisuje. Alebo je práveže krátke a výstižné.
Myslela som, že len ja mám ten pocit, ale nie, má ho asi všetko ľudstvo. Dlho sme špekulovali, ako ho opísať. Akoby to evokovala nejaká vôňa, alebo ten moment svetla, čo je akurát vonku, taký ten pohľad na ružovkastý horizont, že človek k niečomu smeruje a potom to už úplne začne žiť. Taký ten sladko-bôľny pocit, ktorý človek sem-tam na chvíľu zacíti, ale potom ho akoby zavrhne, pretože je príliš iracionálny, príliš slobodný, a to ho vystraší a radšej sa v mysli vráti späť alebo čo.
Keď som bola mladšia, cítila som sa častokrát strašne osamelá. Nikam som nezapadala. Keď to prišlo, vybehla som podvečer na záhradu a pozerala na oblaky. Bola som úplne sama v tom svojom čudnom detskom svete a myslela som si, že mi nikto nerozumie. Veľmi som túžila po tom, aby som raz stretla ľudí, čo mi budú rozumieť. A cítila som to, zmocnilo sa ma to len na chvíľu, lebo som tak nejak vedela, že to tam niekde je, len to je ešte strašne vzdialené a že musí existovať čosi viac ako len toto. Bola to taká zvláštna zmes nostalgie spojená s nádejou budúcnosti a nejakou akoby slobodou. Cítim to na jar, keď pozerám na elektrické stĺpy alebo na oblaky, na Dunaj z Prístavného mosta, keď cestujem vlakom a pozerám z okna a niekedy, keď vidím záber z nejakého amerického zapadákova. Aj keď kráčam cez Gottko, alebo keď sedím na strechách starých garáží pri stanici. Akoby som to už zažila a niekedy tam bola alebo čo. Taký čudný smútok a zároveň radosť, že ešte len idem zažiť to, čo sa už predtým stalo miliónkrát. Taká tá intuícia alebo ako to nazvať, že sa všetko uberá správnym smerom a že mám byť tam kde som, aj keď to možno nejakému vonkajšiemu pozorovateľovi pripadá čudné alebo nelogické.
Neskôr, na strednej mi ten pocit zhmotnili Pink Floyd, v tej hudbe som to úplne našla a cítila. Pred šiestimi rokmi som celú zimu čítala Na východ od raja, čo je jedna z kníh, ktoré veľmi výrazne zmenili moje zmýšľanie o svete. Aj tam to bolo, dokonca to bolo aj pomenované, len som tomu ešte nijakovsky nerozumela. Lebo to ešte len malo prísť.
Ale v poslednom čase sa mi zdá, že to už začínam žiť, že sa to už začalo diať. Pred vyše desiatimi rokmi som zdrhla na víkend z domu a išla na vlastnú päsť pozrieť svojho prvého frajera, ktorý bol z Bratislavy. Na autobusovej stanici ma čakali kamošky, ktoré som spoznala v dajakom tábore a ktoré mali v prípade núdze poslúžiť ako zámienka, keby mamka zistila, že som vlastne zdrhla. A keď sme nasadli do mestskej, spýtala som sa nejakej tety, či si k nej môžem prisadnúť. Baby ma úplne vysmiali a ja som sa trochu hanbila. Dievča z dediny. Ale, teda, sadla som si a pozerala von z okna. Išli sme cez Košickú, okolo Cvernovky, a tak. A vtedy som si úplne povedala, že tu raz budem žiť. A fakt tam v tomto momente žijem. V Bratislave, takmer pri Cvernovke. Mám tam vlastnú izbu. Mám prvýkrát v živote vlastnú izbu a tá izba je úplne ako moja izba. A stretla som ľudí, čo mi rozumejú. Niekedy sa mi zdá, akoby som bola v nejakom filme, aj s tými ďalšími ľuďmi, akoby nad tým všetkým alebo čo. Že zároveň sa pozorujem a zároveň konám a úplne viem, ako to skončí. A to ma núti žiť. Lebo tam chcem dôjsť.
Niekedy, keď prídem domov, tak len tak stojím v poli a pozerám na hory, alebo sa len tak zastavím na Dulku a uvedomím sa. A všetko je to predo mnou tak šibnuto dokorán otvorené a všetko to na mňa kričí: "Čo chceš, čo ešte chceš?!" A ja chcem viac. Chcem to všetko a veľmi chcem ísť až na ten úplný koniec, kde to všetko je, to, čo je v tom pocite, lebo v tom pocite je všetko. A potom si poviem, že veď to je úplne ono. Že môžem všetko a ono sa to fakt deje.
Som na víkend doma a akurát mi píše Lenoč, že v našom klube Metriks hrajú dáki chalani z Nitry Pink Floyd a že ma pustí zadným vchodom. Je polnoc a chcela som si čítať, ale idem tam.
Marcel, to slovo je timšel.
Je dosť možné, že v nejakej kultúre na to existuje nejaké šialene dlhé slovo, čo to opisuje. Alebo je práveže krátke a výstižné.
Myslela som, že len ja mám ten pocit, ale nie, má ho asi všetko ľudstvo. Dlho sme špekulovali, ako ho opísať. Akoby to evokovala nejaká vôňa, alebo ten moment svetla, čo je akurát vonku, taký ten pohľad na ružovkastý horizont, že človek k niečomu smeruje a potom to už úplne začne žiť. Taký ten sladko-bôľny pocit, ktorý človek sem-tam na chvíľu zacíti, ale potom ho akoby zavrhne, pretože je príliš iracionálny, príliš slobodný, a to ho vystraší a radšej sa v mysli vráti späť alebo čo.
Keď som bola mladšia, cítila som sa častokrát strašne osamelá. Nikam som nezapadala. Keď to prišlo, vybehla som podvečer na záhradu a pozerala na oblaky. Bola som úplne sama v tom svojom čudnom detskom svete a myslela som si, že mi nikto nerozumie. Veľmi som túžila po tom, aby som raz stretla ľudí, čo mi budú rozumieť. A cítila som to, zmocnilo sa ma to len na chvíľu, lebo som tak nejak vedela, že to tam niekde je, len to je ešte strašne vzdialené a že musí existovať čosi viac ako len toto. Bola to taká zvláštna zmes nostalgie spojená s nádejou budúcnosti a nejakou akoby slobodou. Cítim to na jar, keď pozerám na elektrické stĺpy alebo na oblaky, na Dunaj z Prístavného mosta, keď cestujem vlakom a pozerám z okna a niekedy, keď vidím záber z nejakého amerického zapadákova. Aj keď kráčam cez Gottko, alebo keď sedím na strechách starých garáží pri stanici. Akoby som to už zažila a niekedy tam bola alebo čo. Taký čudný smútok a zároveň radosť, že ešte len idem zažiť to, čo sa už predtým stalo miliónkrát. Taká tá intuícia alebo ako to nazvať, že sa všetko uberá správnym smerom a že mám byť tam kde som, aj keď to možno nejakému vonkajšiemu pozorovateľovi pripadá čudné alebo nelogické.
Neskôr, na strednej mi ten pocit zhmotnili Pink Floyd, v tej hudbe som to úplne našla a cítila. Pred šiestimi rokmi som celú zimu čítala Na východ od raja, čo je jedna z kníh, ktoré veľmi výrazne zmenili moje zmýšľanie o svete. Aj tam to bolo, dokonca to bolo aj pomenované, len som tomu ešte nijakovsky nerozumela. Lebo to ešte len malo prísť.
Ale v poslednom čase sa mi zdá, že to už začínam žiť, že sa to už začalo diať. Pred vyše desiatimi rokmi som zdrhla na víkend z domu a išla na vlastnú päsť pozrieť svojho prvého frajera, ktorý bol z Bratislavy. Na autobusovej stanici ma čakali kamošky, ktoré som spoznala v dajakom tábore a ktoré mali v prípade núdze poslúžiť ako zámienka, keby mamka zistila, že som vlastne zdrhla. A keď sme nasadli do mestskej, spýtala som sa nejakej tety, či si k nej môžem prisadnúť. Baby ma úplne vysmiali a ja som sa trochu hanbila. Dievča z dediny. Ale, teda, sadla som si a pozerala von z okna. Išli sme cez Košickú, okolo Cvernovky, a tak. A vtedy som si úplne povedala, že tu raz budem žiť. A fakt tam v tomto momente žijem. V Bratislave, takmer pri Cvernovke. Mám tam vlastnú izbu. Mám prvýkrát v živote vlastnú izbu a tá izba je úplne ako moja izba. A stretla som ľudí, čo mi rozumejú. Niekedy sa mi zdá, akoby som bola v nejakom filme, aj s tými ďalšími ľuďmi, akoby nad tým všetkým alebo čo. Že zároveň sa pozorujem a zároveň konám a úplne viem, ako to skončí. A to ma núti žiť. Lebo tam chcem dôjsť.
Niekedy, keď prídem domov, tak len tak stojím v poli a pozerám na hory, alebo sa len tak zastavím na Dulku a uvedomím sa. A všetko je to predo mnou tak šibnuto dokorán otvorené a všetko to na mňa kričí: "Čo chceš, čo ešte chceš?!" A ja chcem viac. Chcem to všetko a veľmi chcem ísť až na ten úplný koniec, kde to všetko je, to, čo je v tom pocite, lebo v tom pocite je všetko. A potom si poviem, že veď to je úplne ono. Že môžem všetko a ono sa to fakt deje.
Som na víkend doma a akurát mi píše Lenoč, že v našom klube Metriks hrajú dáki chalani z Nitry Pink Floyd a že ma pustí zadným vchodom. Je polnoc a chcela som si čítať, ale idem tam.
Marcel, to slovo je timšel.
Přesně tak to je, everything happens for a reason! ;)
OdpovedaťOdstrániť