Vytriezvenie
Konečne som prišla na to, čo mi vlastne kurví život. Je to nádej. Pozor, nie očakávania. Svoje očakávania od tohto života som skresala na minimum a žije sa mi s tým skvelo. Napríklad, za pár šupiek sme si zriešili starú práčku od pochybného šmelinára Dušana a aby sme ju videli, museli sme sa asi hodinu trepať na Starú Vajnorskú do čínskych skladov. Tam nás v červenej zhrdzavenej dodávke čakal dvestokilový chlap, ktorý nás od prvého okamihu nenávidel a vedľa neho sedel na prednom sedadle veľký plyšový medveď. Ukázal nám práčku. Okej, však čo, mohol nám ju rovno doviezť, nemuseli sme sa tam techtiť cez polovicu mesta. Bolo krásne, mohla som kvasiť pri Dunaji alebo čo. Nevadí. Odviezol nás aj s práčkou späť domov a celú cestu pindal na to, akí sú brigádnici rozmaznaní a leniví a nechce sa im za 3,50 na hodinu vynášať dvadsať vriec na druhé poschodie, ako je na Slovensku nafaka, a tak, celkovo, aký je život na kokot. Nechal nás aj s práčkou na chodníku pred barákom, pretože nám ju nemal kto pomôcť vyniesť, zhrabol keš a odfičal po ďalší kšeft. A čo. Vôbec mi to nevadilo. Práve som zapla práčku a perie si ako panička, som z toho šťastná. Možnože som najpriemernejší človek z priemeru a pravdepodobne nebudem mať nikdy dreamjob, peniaze, pokoj v duši a podobné sračky. Aj to mi tak trochu prestalo vadiť. Ak sa podarí, budem len rada. Možno sa nikdy nevydám a možno budem v niektorých medziľudských vzťahoch failovať do konca života. Možno nebudem mať vlastný domov. Možno hej. Whatever. Mám - alebo si nájdem - iné radošči, plus, mám okolo skvelých ľudí.
Zdá sa mi, že nádej robí šarapatu tak plošne, na celej planéte. Nádej v posmrtný život, nádej, že niečo nejako bude, nádej v dobré konce, nádej, že sa niečo zmení, smerovanie k optimistickej budúcnosti, nádej v to, že si ľudia rozumejú. Lebo sa mi zdá, že ľudia si príliš nerozumejú. Každá interakcia je len o tom, že sa ľudia snažia porozumieť jeden druhému, aj keď sú ich myslenia na míle vzdialené a nejako sa skúsiť pochopiť, pretože v skutočnosti nemá ani jeden z aktérov šajnu, čo ten druhý mele. Každý je v tom proste sám. Preto je to také skvelé, keď človek konečne nájde niekoho, kto mu rozumie. Nie síce úplne, ale aspoň z väčšej časti. Manželstvá vznikajú v podstate z krásneho nadšenia, že človeku niekto konečne rozumie. V tom asi spočíva príťažlivosť.
Veľké nádeje. Veľký bullshit. Grandiózna ilúzia a omyl na omyl. Rozčuľuje ma, že v sebe nosím nádej a že ma nikdy neopúšťa - no matter what. Nikdy ma neopustila. Ani teraz ma neopúšťa. Lebo veď, nádej zomiera posledná. Neznášam nádej a lezie mi na nervy, lezie mi na nervy to, že ma z nejakého nepochopiteľného dôvodu neopúšťa, aj keď dostávam najväčšie rany do ksichtu.
Túto noc som nemohla spať a prehadzovala som sa asi do pol piatej v posteli. Vlastne na gauči, posteľ ešte nemám. Tak som sa na to vysrala, vstala som, obliekla sa, skočila na bajk s polovyfučaným kolesom a vystrelila do ulíc. Slnko bolo ešte nízko, za komínmi Slovnaftu a všade čvirikali vtáky.
A teda, dnes o šiestej ráno, cestou do práce, niekde medzi Miletičovou a Zvolenskou, som dospela k presvedčeniu, že nádej je somarina. Lebo je nanič. Veci buď nejako sú, alebo nie sú. Teraz. Nič medzi tým. Katolícky Katechizmus tuším vraví, že nádej je jedna z božských cností. Po dnešnom rannom zistení som ale zatúžila zbaviť sa takejto ďalšej cnosti, ak som teda niekedy nejakými cnosťami disponovala. Asi hej, mám v sebe mrte lásky, sebeckej, ale aj nesebeckej. Ďalej, verím v spravodlivosť, aj keď aj tá je asi len istou formou nádeje, dúfanie, že každý si zaslúži to, čo mu patrí, že existujú nejaké práva. Blbé ale je, že si nedokážem spomenúť, kedy som naposledy konala dobro, myslím také slobodné dobro. Alebo neviem. Snažím sa, snažím, fakt sa snažím, ale často to celé vypáli tak nejak nafaka. Resp. chvíľu sa aj zdá, že sa veci vyriešili, ale po tej chvíli to všetko padne. Vychádza vôbec zo mňa nejaké dobro? Zároveň však cítim, že konám správne a blížim sa presne k tomu, čo chcem.
Byť vytrvalá, byť trpezlivá. Vydržať, vydržať, furt len musím čosi vydržať, nemyslieť na to, neriešiť to, vysrať sa na to. Ísť si svojou cestou. Na najbližší čas sa preto vyberiem cestou nejakého šibnutého pozitivizmu, čiže tam, kde je všetko real, kde nebude na mňa každú chvíľu číhať nádej a iné transcendentné sračky, pretože je to ilúzia, niečo, čo neexistuje. Teda, iba v mojej hlave, nikde inde. Nemám síce ani najmenšieho poňatia, ako sa to dá, ale znovu mám chuť si na sebe trochu zaexperimentovať. Ktovie, ako to celé skončí, tento život.
Zdá sa mi, že nádej robí šarapatu tak plošne, na celej planéte. Nádej v posmrtný život, nádej, že niečo nejako bude, nádej v dobré konce, nádej, že sa niečo zmení, smerovanie k optimistickej budúcnosti, nádej v to, že si ľudia rozumejú. Lebo sa mi zdá, že ľudia si príliš nerozumejú. Každá interakcia je len o tom, že sa ľudia snažia porozumieť jeden druhému, aj keď sú ich myslenia na míle vzdialené a nejako sa skúsiť pochopiť, pretože v skutočnosti nemá ani jeden z aktérov šajnu, čo ten druhý mele. Každý je v tom proste sám. Preto je to také skvelé, keď človek konečne nájde niekoho, kto mu rozumie. Nie síce úplne, ale aspoň z väčšej časti. Manželstvá vznikajú v podstate z krásneho nadšenia, že človeku niekto konečne rozumie. V tom asi spočíva príťažlivosť.
Veľké nádeje. Veľký bullshit. Grandiózna ilúzia a omyl na omyl. Rozčuľuje ma, že v sebe nosím nádej a že ma nikdy neopúšťa - no matter what. Nikdy ma neopustila. Ani teraz ma neopúšťa. Lebo veď, nádej zomiera posledná. Neznášam nádej a lezie mi na nervy, lezie mi na nervy to, že ma z nejakého nepochopiteľného dôvodu neopúšťa, aj keď dostávam najväčšie rany do ksichtu.
Túto noc som nemohla spať a prehadzovala som sa asi do pol piatej v posteli. Vlastne na gauči, posteľ ešte nemám. Tak som sa na to vysrala, vstala som, obliekla sa, skočila na bajk s polovyfučaným kolesom a vystrelila do ulíc. Slnko bolo ešte nízko, za komínmi Slovnaftu a všade čvirikali vtáky.
A teda, dnes o šiestej ráno, cestou do práce, niekde medzi Miletičovou a Zvolenskou, som dospela k presvedčeniu, že nádej je somarina. Lebo je nanič. Veci buď nejako sú, alebo nie sú. Teraz. Nič medzi tým. Katolícky Katechizmus tuším vraví, že nádej je jedna z božských cností. Po dnešnom rannom zistení som ale zatúžila zbaviť sa takejto ďalšej cnosti, ak som teda niekedy nejakými cnosťami disponovala. Asi hej, mám v sebe mrte lásky, sebeckej, ale aj nesebeckej. Ďalej, verím v spravodlivosť, aj keď aj tá je asi len istou formou nádeje, dúfanie, že každý si zaslúži to, čo mu patrí, že existujú nejaké práva. Blbé ale je, že si nedokážem spomenúť, kedy som naposledy konala dobro, myslím také slobodné dobro. Alebo neviem. Snažím sa, snažím, fakt sa snažím, ale často to celé vypáli tak nejak nafaka. Resp. chvíľu sa aj zdá, že sa veci vyriešili, ale po tej chvíli to všetko padne. Vychádza vôbec zo mňa nejaké dobro? Zároveň však cítim, že konám správne a blížim sa presne k tomu, čo chcem.
Byť vytrvalá, byť trpezlivá. Vydržať, vydržať, furt len musím čosi vydržať, nemyslieť na to, neriešiť to, vysrať sa na to. Ísť si svojou cestou. Na najbližší čas sa preto vyberiem cestou nejakého šibnutého pozitivizmu, čiže tam, kde je všetko real, kde nebude na mňa každú chvíľu číhať nádej a iné transcendentné sračky, pretože je to ilúzia, niečo, čo neexistuje. Teda, iba v mojej hlave, nikde inde. Nemám síce ani najmenšieho poňatia, ako sa to dá, ale znovu mám chuť si na sebe trochu zaexperimentovať. Ktovie, ako to celé skončí, tento život.
Komentáre
Zverejnenie komentára